Evanjelický › 1. Mojžišova › 27

1. Mojžišova

Genesis

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5
• 6
• 7
• 8
• 9
• 10
• 11
• 12
• 13
• 14
• 15
• 16
• 17
• 18
• 19
• 20
• 21
• 22
• 23
• 24
• 25
• 26
• 27
• 28
• 29
• 30
• 31
• 32
• 33
• 34
• 35
• 36
• 37
• 38
• 39
• 40
• 41
• 42
• 43
• 44
• 45
• 46
• 47
• 48
• 49
• 50

Jákob uchvacuje otcovo požehnanie1 Keď Izák zo­starel a oči mu na­toľko zo­slab­li, že ne­videl, za­volal si staršieho syna Ézava a po­vedal mu: Syn môj! Ten mu od­vetil: Tu som. 2 Vtedy mu po­vedal: Aj­hľa, som starý a ne­viem, v ktorý deň umriem. 3 Vez­mi teraz svoje náčinie - tulec i luk - a vy­j­di na pole, ulov mi zver 4 a pri­prav mi po­chúťku, akú mám rád. Dones mi ju, nech sa najem; a požeh­nám ťa prv, ako umriem. 5 Rebeka však načúvala, keď sa Izák zhováral so svojím synom Ézavom. Ézav medzi­tým od­išiel na pole, aby ulovil zver a priniesol ju. 6 Rebeka po­vedala synovi Jákobovi: Hľa, počula som, ako tvoj otec hovoril tvoj­mu bratovi Ézavovi: 7 Prines mi divinu a pri­prav mi po­chúťku; keď sa najem, po žeh­nám ťa pred Hos­podinom skôr, ako umriem. 8 Teraz však, syn môj, po­slúch­ni ma v tom, čo ti pri­kážem. 9 Choď ku stádu, vez­mi od­tiaľ dve pek­né kozľatá a ja z nich pri­pravím tvoj­mu ot­covi po­chúťku, akú má rád. 10 Po­tom to zanesieš ot­covi, aby si zajedol a požeh­nal ťa skôr, ako umrie. 11 Jákob však po­vedal mat­ke Rebeke: Po­zri, môj brat Ézav je chl­patý človek, za­tiaľ čo ja som hlad­ký. 12 Možno ma otec ohmatá a po­tom budem v jeho očiach ako taký, ktorý si robí z neho po­smech; tak uvediem na seba kliat­bu, a nie požeh­nanie. 13 Ale mat­ka od­vetila: Nech pad­ne kliat­ba na mňa, syn môj; len ma po­slúch­ni, choď a dones mi ich! 14 Šiel teda, vzal ich a priniesol mat­ke. Jeho mat­ka pri­pravila po­chúťku, akú mal jeho otec rád. 15 Po­tom Rebeka vzala naj­lepšie šaty svoj­ho staršieho syna Ézava, ktoré mala doma pri sebe, a ob­liek­la ich mladšiemu Jákobovi. 16 Kože z koz­liat mu na­tiah­la na ruky a na hlad­kú časť jeho šije. 17 Po­chúťku a chlieb, čo pri­pravila, dala do ruky svoj­mu mladšiemu synovi Jákobovi. 18 Keď vošiel k svoj­mu ot­covi, po­vedal: Otče môj! On mu od­povedal: Tu som; kto si, syn môj? 19 A Jákob po­vedal svoj­mu ot­covi: Ja som Ézav, tvoj pr­vorodený; vy­konal som, ako si mi kázal. Zdvih­ni sa a sad­ni si, jedz z mojej diviny, aby si ma mohol požeh­nať. 20 A Izák po­vedal svoj­mu synovi: Ako si to tak rých­lo našiel, syn môj? On však od­vetil: Pre­tože tvoj Boh, Hos­podin, dal mi na­trafiť na zver. 21 Vtedy po­vedal Izák Jákobovi: Pri­stúp, syn môj, nech ťa ohmatám, či si to ty, môj syn Ézav, a či nie. 22 Jákob pri­stúpil k ot­covi Izákovi. Keď ho ten ohmatal, po­vedal: Hlas je Jákobov, ale ruky sú Ézavove. 23 A ne­poz­nal ho, lebo jeho ruky boli chl­paté ako ruky jeho brata Ézava. Po­tom ho požeh­nal 24 a po­vedal: Si to ty, syn môj Ézav? Ten od­vetil: Áno, som. 25 Nato po­vedal: Podaj mi, nech sa najem z úlov­ku svoj­ho syna, aby som ťa požeh­nal. Nato mu podal a on jedol; priniesol mu aj víno a on sa na­pil. 26 Po­tom mu otec Izák po­vedal: Pri­stúp, syn môj, a boz­kaj ma. 27 A on pri­stúpil a boz­kal ho. Keď za­cítil vôňu jeho šiat, požeh­nal ho a po­vedal: 28 Hľa, vôňa syna môj­ho je ako vôňa poľa, ktoré požeh­nal Hos­podin. Daj ti Boh z nebes­kej rosy, zo žír­nych strání zeme, i hoj­nosť obilia a muštu. 29 A nech ti slúžia národy a kmene sa ti klaňajú. Buď pánom svojim bratom, nech sa ti klaňajú synovia tvojej mat­ky. Nech je pre­kliaty, kto ťa pre­klína, no požeh­naný, kto ťa požeh­náva. 30 Len čo Izák požeh­nal Jákoba a sot­va vy­šiel Jákob od otca Izáka, vrátil sa jeho brat Ézav z lovu. 31 Aj on pri­pravil po­chúťku a priniesol ju ot­covi. A po­vedal svoj­mu ot­covi: Otče môj, vstaň a zajedz si z úlov­ku svoj­ho syna, aby si ma mohol požeh­nať. 32 Ale otec Izák mu po­vedal: A ty si kto? On od­povedal: Ja som Ézav, tvoj pr­vorodený syn. 33 Tu sa Izák náram­ne zľakol a po­vedal: A to bol kto, čo ulovil zver a priniesol mi? Ja som už jedol zo všet­kého skôr, ako si prišiel; aj som ho požeh­nal a bude požeh­naný! 34 Keď Ézav počul slová svoj­ho ot­ca, na­hlas a tr­p­ko vy­kríkol; svoj­mu ot­covi po­vedal: Požeh­naj i mňa, otče môj. 35 Ten však od­povedal: Tvoj brat prišiel pod­vod­ne a uchvátil ti požeh­nanie. 36 Nato Ézav po­vedal: Či ne­má právom meno Jákob , veď ma už dva razy pod­viedol: Vzal mi pr­voroden­stvo, a teraz, hľa, uchvátil mi po žeh­nanie. A do­dal: Pre mňa si nezachoval požeh­nanie? 37 Izák od­povedal Ézavovi: Hľa, pánom som ho ustanovil nad tebou, a všet­kých jeho bratov som mu dal za sluhov, obilím i muštom som ho za­opat­ril. Čože môžem urobiť pre teba, syn môj? 38 A Ézav po­vedal ot­covi: Či máš len jed­no požeh­nanie, otče? I mňa požeh­naj, otče môj! Nato Ézav hlasite za­plakal. 39 Tu od­povedal otec Izák: Aj­hľa, bez žír­nych strání bude tvoje obyd­lie a bez nebes­kej rosy zhora. 40 Budeš sa živiť svojím mečom, slúžiť však budeš svoj­mu bratovi, No keď sa vzpružíš, od­hodíš jeho jar­mo zo svojej šije. 41 Vtedy Ézav znenávidel Jákoba pre požeh­nanie, ktoré mu dal otec. Ézav si po­vedal: Na­stanú dni smút­ku za mojím ot­com a vtedy za­bijem svoj­ho brata Jákoba. 42 Keď Rebeke oznámili reči jej staršieho syna Ézava, dala si za­volať svoj­ho mladšieho syna Jákoba a po­vedala mu: Hľa, tvoj brat Ézav ti strojí po­mstu a chce ťa za­biť. 43 Teraz ma syn môj, počúvaj: Po­ber sa a uteč k môj­mu bratovi Lábánovi do Cháránu. 44 Zo­staň pri ňom nejaký čas, kým sa ne­utíši zúrivosť tvoj­ho brata, 45 kým sa ne­od­vráti hnev tvoj­ho brata od teba a kým nezabud­ne, čo si mu vy­konal. Po­tom si ťa dám od­tiaľ do­viesť. Prečo by som mala prísť o vás oboch v jeden deň? Jákobova cesta k Lábánovi46 Raz po­vedala Rebeka Izákovi: Omr­zel ma život pre Chetej­ky. Ak si aj Jákob vez­me ženu, ako sú tieto z Chetejok, z dcér tej­to krajiny, načo mi je po­tom život?