Evanjelický › 1. Mojžišova › 37

1. Mojžišova

Genesis

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5
• 6
• 7
• 8
• 9
• 10
• 11
• 12
• 13
• 14
• 15
• 16
• 17
• 18
• 19
• 20
• 21
• 22
• 23
• 24
• 25
• 26
• 27
• 28
• 29
• 30
• 31
• 32
• 33
• 34
• 35
• 36
• 37
• 38
• 39
• 40
• 41
• 42
• 43
• 44
• 45
• 46
• 47
• 48
• 49
• 50

1 Jákob však os­tal bývať v krajine, v ktorej sa jeho otec zdržoval ako cudzinec, totiž v Kanaáne. Jozefove sny2 Toto sú deje Jákobov­ho rodu: Keď bol Jozef sedem­násťročný, ešte ako chlapec pásol ovce so svojimi brat­mi, so syn­mi Bil­hy a Zil­py, ktoré boli ženami jeho ot­ca; Jozef donášal ot­covi zlé správy o nich. 3 Iz­rael však mal radšej Jozefa ako všet­kých os­tat­ných svojich synov, lebo bol synom jeho staroby, a dal mu zhotoviť aj dl­hé rúcho s rukáv­mi. 4 Keď bratia videli, že ho otec má radšej ako os­tat­ných bratov, znenávideli ho a ne­zmoh­li sa ani na vľúd­nu reč s ním. 5 Raz mal Jozef sen, a keď ho vy­rozp­rával svojim bratom, ešte viac ho znenávideli. 6 Hovoril im: Počúvaj­te, čo sa mi snívalo. 7 Viazali sme snopy na poli; tu sa môj snop po­stavil a os­tal stáť. Vaše snopy ho však ob­stali a klaňali sa môj­mu snopu. 8 Nato mu bratia po­vedali: Vari chceš byť kráľom nad na­mi, alebo chceš panovať nad na­mi? A znenávideli ho ešte viac pre jeho sny a reči. 9 Po­tom sa mu sníval iný sen; vy­rozp­rával ho svojim bratom a hovoril: Hľa, snívalo sa mi za­se: Sln­ko, mesiac a jedenásť hviezd sa mi klaňalo. 10 Vy­rozp­rával to svoj­mu ot­covi aj svojim bratom, ale otec ho po­kar­hal a po­vedal mu: Aký sen si to mal? Vari sa ti ja, tvoja mat­ka i tvoji bratia prídeme klaňať až po zem? 11 Jeho bratia na neho žiar­lili, ale otec si to za­pamätal. Bratia predajú Jozefa12 Keď jeho bratia od­išli pásť ovce k Síchemu, 13 Iz­rael po­vedal Jozefovi: Tvoji bratia pasú pri Sícheme. Poď sem, pošlem ťa za nimi. A on mu od­povedal: Tu som. 14 Vtedy mu po­vedal: Choď teda, po­zri, ako sa majú tvoji bratia a ako sa darí stádu; po­tom mi donesieš správu. Tak ho po­slal z cheb­rón­skeho údolia do Síchemu. 15 Keď blúdil po poli, stretol ho muž, ktorý sa ho opýtal: Čo hľadáš? 16 On od­vetil: Hľadám bratov; po­vedz mi, prosím, kde pasú. 17 Vtedy ten muž po­vedal: Od­išli od­tiaľto, lebo som počul, ako hovorili: Poďme do Dótánu. Jozef išiel za svojimi brat­mi a našiel ich v Dótáne. 18 Keď ho zďaleka za­zreli, skôr ako sa k nim pri­blížil, za­strájali sa, že ho za­bijú, 19 a hovorili medzi sebou: Tu, hľa, ide ten snívač! 20 Teraz poďte; za­bijeme ho a hodíme do nie­ktorej cis­ter­ny; po­vieme, že ho zožrala divá zver. Po­tom uvidíme, čo bude z jeho snov. 21 Keď to počul Rúben, vy­tr­hol im ho z ruky a po­vedal: Ne­siahaj­me mu na život! 22 Po­tom im Rúben po­vedal: Ne­prelievaj­te krv, hoďte ho do tej­to cis­ter­ny na púšti, ale ruku naňho ne­vzťahuj­te! To pre­to, aby im ho mohol vy­trh­núť z ruky a vrátiť ot­covi. 23 Len čo Jozef došiel k svojim bratom, vy­zliek­li mu rúcho, dl­hé rúcho s rukáv­mi, čo mal na sebe. 24 Po­tom ho chytili a hodili do cis­ter­ny. Cis­ter­na však bola prázd­na, nebolo v nej vody. 25 Po­tom si sad­li jesť. Keď po­z­dvih­li oči, videli pri­chádzať karavánu Iz­mael­cov z Gileádu; ich ťavy nies­li vzác­nu živicu, bal­zam a myr­hu: do­pravovali to do Egyp­ta. 26 Vtedy Júda po­vedal svojim bratom: Čo by sme mali z toho, keby sme brata za­bili a jeho krv utajili? 27 Poďte, predáme ho Iz­mael­com, ale rukou naň ne­siahaj­me, lebo je náš brat a naše telo. Bratia ho po­slúch­li. 28 Keď pop­ri nich pre­chádzali mid­ján­ski kup­ci, bratia vy­tiah­li Jozefa z cis­ter­ny a predali ho Iz­mael­com za dvad­sať striebor­ných; kup­ci od­vied­li Jozefa do Egyp­ta. 29 Keď sa Rúben vrátil k cis­ter­ne, Jozefa v nej nebolo. Vtedy si roz­tr­hol šaty, 30 vrátil sa ku bratom a po­vedal: Chlap­ca niet! Kamže sa ja teraz podejem? 31 Vtedy vzali Jozefovo rúcho, za­rezali koz­la a na­močili rúcho do kr­vi. 32 Po­tom po­slali rúcho s rukáv­mi, dali ho zaniesť ot­covi a od­kázali: Toto sme našli. Po­zri sa, či je to ob­lek tvoj­ho syna, a či nie. 33 Keď si ho ob­zrel, po­vedal: Je to rúcho môj­ho syna, divá zver ho zožrala; Jozef je is­tot­ne roz­tr­haný. 34 Vtedy si Jákob roz­tr­hol plášť, položil si vrecovinu na bed­rá a dl­hý čas smútil za svojím synom. 35 Všet­ci jeho synovia a dcéry prišli, aby ho po­tešovali, ale nedal sa po­tešiť, a po­vedal: Nie, ja v smút­ku zo­stúpim k svoj­mu synovi do zá­hrobia. Tak ho oplakával jeho otec. 36 Mid­ján­ci ho však v Egyp­te predali Pótifarovi, veliteľovi teles­nej stráže.