Evanjelický › 1. Mojžišova › 44

1. Mojžišova

Genesis

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5
• 6
• 7
• 8
• 9
• 10
• 11
• 12
• 13
• 14
• 15
• 16
• 17
• 18
• 19
• 20
• 21
• 22
• 23
• 24
• 25
• 26
• 27
• 28
• 29
• 30
• 31
• 32
• 33
• 34
• 35
• 36
• 37
• 38
• 39
• 40
• 41
• 42
• 43
• 44
• 45
• 46
• 47
• 48
• 49
• 50

Jozef skúša bratov1 Po­tom Jozef roz­kázal správ­covi svoj­ho domu: Na­plň vrecia mužov obilím, koľko len budú vládať od­niesť a peniaze polož každému na­vrch do vreca; 2 môj po­hár však - striebor­ný po­hár - polož najm­ladšiemu na­vrch do vreca aj s jeho peniaz­mi za obilie. Správ­ca urobil podľa príkazu, ktorý mu dal Jozef. 3 Za rána na ús­vite pre­pus­tili mužov aj s ich os­lami. 4 Len čo vy­šli z mes­ta, a ešte neboli ďaleko, Jozef po­vedal správ­covi svoj­ho domu: Vstaň, bež za tými mužmi, a keď ich dobeh­neš, po­vedz im: Prečo ste sa zlým od­platili za dob­ré? Ukrad­li ste mi striebor­ný po­hár. 5 Veď je to ten, čo môj pán píjava z neho a aj veští z neho! Zle ste urobili, keď ste tak urobili. 6 Keď ich dobehol, po­vedal im tie is­té slová. 7 Oni mu však od­vetili: Prečo hovorí môj pán takéto reči? Božech­ráň, aby tvoji sluhovia urobili niečo také! 8 Po­zri, peniaze, ktoré sme našli vo svojich vreciach na­vrchu, prinies­li sme ti na­späť z Kanaánu; ako by sme teda moh­li ukrad­núť z domu nášho pána strieb­ro alebo zlato? 9 U koho sa z tvojich sluhov náj­de, ten nech zo­mrie, a my budeme ot­rok­mi môj­mu pánovi. 10 On im po­vedal: Áno, nech je tak, ako ste vraveli: U koho sa náj­de, ten mi bude ot­rokom, vy však budete oslobodení. 11 Nato všet­ci chyt­ro zložili svoje vrecia na zem a každý ot­voril svoje vrece. 12 Dô­klad­ne ich pop­re­hliadal od naj­staršieho po najm­ladšieho, a po­hár sa našiel vo vreci Ben­jamínovom. 13 Vtedy roz­trh­li svoje rúcha, každý naložil ná­klad na os­la, a vrátili sa do mes­ta. 14 Keď Júda vstúpil s brat­mi do Jozefov­ho domu, on bol ešte tam; pad­li pred ním na zem. 15 Tu im Jozef po­vedal: Čo za skutok ste to spáchali? Či ne­viete, že muž, ako som ja, do­zvie sa to veštením? 16 Nato od­povedal Júda: Čo môžeme po­vedať môj­mu pánovi, čo rozp­rávať, čím sa ospravedl­niť? Boh našiel vinu tvojich služob­níkov, sme teda ot­rok­mi môj­ho pána, tak my, ako aj ten, u ktorého sa našiel po­hár. 17 On však od­povedal: Bože, chráň ma urobiť niečo takého! Len ten muž, u ktorého sa našiel po­hár, bude mi ot­rokom, vy však môžete odísť v po­koji k svoj­mu ot­covi. 18 Vtedy pri­stúpil k nemu Júda a po­vedal: Prosím, pane môj, do­voľ svoj­mu služob­níkovi pre­hovoriť slovo k sluchu svoj­ho pána, nech ne­vz­bĺk­ne tvoj hnev na tvoj­ho služob­níka, veď ty si ako faraón. 19 Môj pán sa opýtal svojich služob­níkov: Máte otca alebo brata? 20 Nato sme od­povedali môj­mu pánovi: Máme staručkého otca a jeho malého chlap­ca, ktorý sa mu narodil v starobe; brat toh­to je mŕt­vy, a on os­tal po svojej mat­ke, pre­to ho jeho otec miluje. 21 A ty si po­vedal svojim služob­níkom: Pri­veďte ho ku mne, aby som sa po­zrel naňho vlast­nými očami! 22 Vtedy sme od­povedali môj­mu pánovi: Chlapec ne­môže opus­tiť ot­ca; ak opus­tí ot­ca, ten zo­mrie. 23 Po­tom si po­vedal svojim služob­níkom: Ak ne­príde s vami váš najm­ladší brat, ne­ukážte sa mi na oči. 24 Keď sme prišli k tvoj­mu sluhovi, môj­mu ot­covi, oznámili sme mu slová nášho pána. 25 A keď nám náš otec po­vedal: Na­kúp­te nám zase niečo po­travín, 26 my sme mu od­povedali: Ne­môžeme ísť ta; ale pôj­deme, ak bude s nami náš najm­ladší brat; lebo tomu mužovi sa ne­smieme ukázať na oči, ak náš najm­ladší brat nebude s na­mi. 27 Nato nám tvoj sluha, náš otec, po­vedal: Viete, že mi dvoch synov porodila moja žena. 28 Jeden od­išiel odo mňa, tak že som musel po­vedať: Iste bol roz­tr­haný, a až doteraz som ho ne­videl. 29 Ak mi vez­mete aj toh­to a stih­ne ho nehoda, v nešťas­tí znesiete moje šediny do zá­hrobia. 30 Ale ak teraz prídem k tvoj­mu sluhovi, svoj­mu ot­covi, a chlapec, na ktorom visí celou dušou, nebude s na­mi, 31 a uvidí, že chlap­ca niet, zo­mrie, a tak znesú tvoji služob­níci šediny tvoj­ho služob­níka, svoj­ho ot­ca, v žiali do hrobu. 32 Veď tvoj sluha sa za­ručil ot­covi za chlap­ca, keď po­vedal: Ak ti ho ne­privediem, ponesiem na vždy vinu pred svojím ot­com. 33 Teraz však nech smie tvoj služob­ník os­tať mies­to chlap­ca za ot­roka môj­mu pánovi, a chlapec nech odíde so svojimi brat­mi. 34 Veď ako by som mohol odísť k svoj­mu ot­covi, keby chlapec nebol so mnou? Ne­mohol by som sa dívať na trápenie, ktoré by pos­tih­lo môj­ho ot­ca.