Roháček › Izaiáš › 17

Izaiáš

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5
• 6
• 7
• 8
• 9
• 10
• 11
• 12
• 13
• 14
• 15
• 16
• 17
• 18
• 19
• 20
• 21
• 22
• 23
• 24
• 25
• 26
• 27
• 28
• 29
• 30
• 31
• 32
• 33
• 34
• 35
• 36
• 37
• 38
• 39
• 40
• 41
• 42
• 43
• 44
• 45
• 46
• 47
• 48
• 49
• 50
• 51
• 52
• 53
• 54
• 55
• 56
• 57
• 58
• 59
• 60
• 61
• 62
• 63
• 64
• 65
• 66

Damašek v rumoch, z Jakoba paberky, lebo zabudol na Boha. Ale Hospodin okríkne hubiteľa.1 Bremä Damašku. Hľa, Damašek bude musieť uhnúť, takže nebude mes­tom, ale bude hromadou roz­valenín. 2 Opus­tené budú mestá Aro­era; budú pre stáda, a budú ležať, a nebude toho, kto by pop­lašil. 3 Zanik­ne pev­nosť z Ef­rai­ma a kráľov­stvo z Damašku, a čo do ostatku Sýrov: budú jako sláva synov Iz­raelových, hovorí Hos­podin Zá­stupov. 4 A stane sa toho dňa, že schudobneje sláva Jakobova, a tučnota jeho tela schud­ne. 5 Bude, jako keď niek­to v žat­ve soberie steb­lá do ruky, a jeho rameno sožne klasy, áno, bude, jako keď niek­to sberá klasy v doline Refaim. 6 A zo­stanú z neho len paberky, jako keď vôkol ot­lčú olivu, že zo­stanú dve-tri nedoz­relé olivky hore na vr­chole, štyri-päť na jej vet­viach, plod­nej olivy, hovorí Hos­podin, Bôh Iz­raelov. 7 Toho dňa bude hľadieť človek hore na svoj­ho Učiniteľa, a jeho oči budú zrieť k Svätému Iz­raelov­mu. 8 A nebude hľadieť na ol­táre, na dielo svojich rúk, ani ne­poz­rie na to, čo učinili jeho prs­ty, ani na háje ani na mod­lár­ske obrazy sln­ka. 9 Toho dňa budú mes­tá jeho sily jako opus­tené rumy lesa a vr­chola brehu, ktoré opus­tili pohania pred syn­mi Iz­raelovými, a bude to pustinou. 10 Lebo si za­bud­la, d­céro Izraelova, na Boha svoj­ho spasenia a ne­pamätala si na skalu svojej sily. Pre­to si na­sadila roz­košných saden­cov a na­sadila si to cudzej révy. 11 V deň, v ktorý si ich posadila, h­neď si ich aj ohradila a za rána, zavčasu, pečuješ o svoje semeno, aby išlo do kvetu. - Budeže to hromada žniva, v deň, v ktorý onemoc­neje, a pochytí ju smrteľná bolesť! 12 Beda! Počuť hukot mnohých národov, k­toré hučia ako hukot morí, a dunenie ľud­stiev, k­toré dunia ako dunenie mohut­ných vôd. 13 Ľud­stvá dunia ako dunenie mnohých vôd. Ale Hos­podin to ok­rík­ne, a každý bude utekať ešte zďaleka a bude honený jako plevy na vr­choch pred vet­rom a jako krútňava p­rachu pred víc­hrom. 14 Lebo v čas večera, hľa, p­rij­de zdesenie, a prv ako nas­tane ráno, nebude ho. To bude údelom tých, ktorí nás olupujú, a losom tých, ktorí nás plienia.