Roháček › 1. Mojžišova › 41

1. Mojžišova

Genesis

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5
• 6
• 7
• 8
• 9
• 10
• 11
• 12
• 13
• 14
• 15
• 16
• 17
• 18
• 19
• 20
• 21
• 22
• 23
• 24
• 25
• 26
• 27
• 28
• 29
• 30
• 31
• 32
• 33
• 34
• 35
• 36
• 37
• 38
• 39
• 40
• 41
• 42
• 43
• 44
• 45
• 46
• 47
• 48
• 49
• 50

Sny faraonove.1 A stalo sa po celých dvoch rokoch, že sa snívaly fara­onovi sny. S­nívalo sa mu, že hľa, stojí nad riekou. 2 A tu hľa, z rieky vy­chádzalo sedem kráv, pek­ných na po­hľad i tučných, a pás­ly sa na mok­rine. 3 A zase hľa, za nimi vy­chádzalo z rieky iných sedem kráv, šered­ných na po­hľad a chudých, a po­stavily sa na strane tam­tých kráv na brehu rieky. 4 A tie na po­hľad šered­né kravy chudé zožraly tých sedem kráv, pek­ných na po­hľad a tučných. A v tom sa zo­budil fara­on. 5 A keď usnul, snívalo sa mu po druhé, že hľa, sedem klasov vy­chádza z jed­ného steb­la, tučných a krás­nych. 6 A zase hľa, za nimi vy­ras­talo sedem klasov, ten­kých a vy­sušených východ­ným vet­rom. 7 A tie ten­ké klasy po­hl­tily tých sedem klasov tučných a pl­ných. A zase sa pre­budil fara­on. A hľa, bol to sen. 8 A stalo sa ráno, že bol veľmi znepokojený jeho duch. A po­slal pos­lov a po­volal všet­kých učen­cov Egyp­ta i všet­kých jeho mudr­cov. A fara­on im rozp­rával svoje sny. Ale nebolo toho, kto by ich vy­ložil fara­onovi. Povolanie Jozefa pred faraona.9 Vtedy hovoril náčel­ník čašníkov s fara­onom a riekol: Roz­pomínam sa dnes na svoje pre­vinenia. 10 Fara­on sa bol roz­hneval na svojich služob­níkov a bol ma dal pod stráž do domu náčel­níka kráľovej stráže, mňa i náčel­níka pekárov. 11 A sníval sa nám sen jed­nej a tej is­tej noci, mne i jemu, obi­dvom sa nám snívalo podľa ­vlast­ného výkladu jeho i môj­ho sna. 12 A bol tam s nami nejaký hebrejský mládenec, služob­ník náčel­níka kráľov­skej stráže, a keď sme mu poroz­právali, čo sa nám snívalo, vy­ložil nám naše sny, obi­dvom vy­ložil podľa toho, jaký bol ktorého sen. 13 A stalo sa, že jako nám vy­ložil, tak i bolo: mňa na­vrátil fara­on do môj­ho úradu a jeho obesil. 14 Vtedy po­slal fara­on a za­volal Jozefa, a vy­viedol ho behom z jamy. A keď sa oholil a zmenil svoje rúcho, prišiel k fara­onovi. 15 A fara­on po­vedal Jozefovi: Sníval sa mi sen, a neni toho, kto by ho vy­ložil. Ale ja som počul o tebe, že keď len počuješ sen, hneď ho vieš vy­ložiť. 16 A Jozef od­povedal fara­onovi a riekol: Nie je to moja vec; Bôh od­povie fara­onovi to, čo mu bude na pokoj. Jozef vyloží sen. Jeho povýšenie.17 A tedy hovoril fara­on Jozefovi: Videl som vo svojom sne, že hľa stojím na brehu rieky. 18 A hľa, z rieky vy­chádzalo sedem kráv, tučných a pek­ných čo do postavy, a pás­ly sa na mok­rine. 19 A hľa, za nimi vy­chádzalo sedem iných kráv, bied­nych a veľmi šered­ných čo do postavy, a chudob­ných. Ne­videl som takých šered­ných k­ráv nikde v zemi Egypt­skej. 20 A tie chudé kravy šered­né zožraly tých pr­vých sedem kráv tučných. 21 A vošly do ich brucha, ale nebolo znať, že by boly vošly do ich brucha, a boly na po­hľad šered­né ako pred­tým. A pre­budil som sa. 22 A zase som videl vo svojom sne, že hľa, sedem klasov vy­ras­talo na jed­nom steb­le pl­ných a krás­nych. 23 A hľa, za nimi vy­ras­talo sedem s­cvr­k­lých klasov tvr­dých, ten­kých a vysušených východ­ným vetrom. 24 A tie ten­ké klasy po­hl­tily tých sedem krás­nych klasov. A po­vedal som to učencom, ale neni toho, kto by mi oznámil, čo to znamená. 25 A Jozef riekol fara­onovi: Sen fara­onov z­namená jedno a to isté. Bôh oznámil fara­onovi to, čo bude činiť. 26 Sedem krás­nych kráv je sedem rokov, a sedem krás­nych klasov je tiež sedem rokov; je to jeden sen. 27 A sedem chudých kráv šered­ných, vy­chádzajúcich za nimi, je sedem rokov, a sedem klasov prázd­nych, vy­sušených východ­ným vetrom, bude sedem rokov hladu. 28 To je to, čo som hovoril fara­onovi. Bôh to, čo bude činiť, ukázal fara­onovi. 29 Hľa, prij­de sedem rokov veľkej hoj­nos­ti v celej Egypt­skej zemi. 30 A po nich na­stane sedem rokov hladu, a za­bud­ne sa všet­ka tá hoj­nosť v Egypt­skej zemi, a hlad za­hubí zem. 31 Ani sa nebude znať tá hoj­nosť v zemi pre hlad, k­torý na­stane potom, lebo bude veľmi veľký a ťažký. 32 A že sa sen dvak­rát opakoval fara­onovi, to znamená, že vec je is­tá od Boha, a že to Bôh učiní skoro. 33 A tak teraz nech si vy­hľadá fara­on roz­um­ného a múd­reho muža a nech ho ustanoví nad Egyp­tom. 34 Nech to učiní fara­on! A nech ustanoví úrad­níkov nad zemou a bude brať piaty diel úrody z Egypt­skej zeme po sedem rokov hoj­nos­ti. 35 A nech na­s­hromaždia všelijakej po­travy za tých sedem dobrých rokov, ktoré prij­dú teraz, a na­hromadia obilia pod ruku fara­onovu, po­travy po mestách, a strážiac za­chovajú to. 36 A tie po­traviny budú od­ložené zemi na sedem rokov hladu, ktoré budú v Egypt­skej zemi, a nebude zem vy­plienená hladom. 37 A vec sa ľúbila fara­onovi i všet­kým jeho služob­níkom. 38 V tedy po­vedal fara­on svojim služob­níkom: Či naj­deme iného takého muža, v ktorom by bol Duch Boží? 39 A fara­on po­vedal Jozefovi: Pre­tože dal Bôh tebe znať všet­ko toto, nieto iného tak roz­um­ného a múd­reho človeka, jako si ty. 40 Ty budeš nad mojím domom, a podľa toho, čo riek­nu tvoje ús­ta, bude sa spravovať všetok môj ľud; len o k­ráľov­ský prestol budem väčší od teba. 41 A ďalej povedal fara­on Jozefovi: Hľaď, ustanovil som ťa nad celou zemou Egypt­skou. 42 A fara­on sňal svoj pečat­ný prs­teň so svojej ruky a dal ho na ruku Jozefovu, ob­liekol ho do kmen­tového rúcha a na jeho hrd­lo dal zlatú reťaz. 43 A dal ho voziť na svojom druhom voze, a volali pred ním: Klaňaj­te sa! A tak ho ustanovil nad celou zemou Egypt­skou. 44 A fara­on po­vedal Jozefovi: Ja som faraon. Bez tvoj­ho dovolenia nikto ne­po­z­dvih­ne ani svojej ruky ani svojej nohy v celej zemi Egypt­skej. 45 A fara­on na­zval meno Jozefovo: Safenat-paneach, a dal mu Azenatu, dcéru Putifera, kňaza-k­niežaťa z Óna, za ženu. A Jozef vy­šiel na Egypt­skú zem. 46 A Jozefovi bolo trid­sať rokov, keď sa po­stavil pred fara­ona, kráľa Egyp­ta. A Jozef vy­šiel zp­red tvári fara­onovej a po­chodil po celej zemi Egypt­skej. 47 A zem pracovala za sedem rokov hoj­nos­ti dávajúc plodiny plnými rukami. 48 A shromažďoval všelijaké po­traviny sied­mich úrod­ných rokov, ktoré boly v Egypt­skej zemi, a složil po­traviny v mes­tách. Po­traviny podľa každého jednotlivého mes­ta, ktoré bolo vôkol neho, uložil v jeho strede. 49 A tak na­hromadil Jozef obilia ako mor­ského pies­ku, veľmi mnoho, takže pre­stal i počítať, lebo mu nebolo počtu. Jozefovi synovia.50 A Jozefovi sa narodili dvaja synovia, prv ako prišiel rok hladu, ktorých mu porodila Azenata, dcéra Putiferova, kňaza-k­niežaťa z Óna. 51 A Jozef na­zval meno pr­vorodeného Manas­ses; lebo v­raj Bôh mi dal za­bud­núť na všet­ko moje trápenie i na celý dom môj­ho ot­ca. 52 Meno druhého na­zval Ef­raim; lebo v­raj Bôh mi dal, aby som sa rozp­lodil v zemi môj­ho trápenia. Nastaly roky hladu.53 A skončilo sa sedem rokov hoj­nos­ti, ktorá bola v Egypt­skej zemi. 54 Po­tom začalo pri­chádzať sedem rokov hladu, jako predpovedal Jozef. A bol hlad vo všet­kých tých zemiach, ale v celej zemi Egypt­skej bol chlieb. 55 No, potom hladovala i celá zem Egypt­ská, a ľud kričal na fara­ona o chlieb. A fara­on po­vedal všet­kým Egypťanom: Iďte k Jozefovi, a to, čo vám po­vie, budete robiť. 56 A hlad bol na celej tvári zeme. Vtedy ot­voril Jozef všet­ko, čo bolo u nich, a predával Egypťanom obilie, a hlad sa vše viacej rozmáhal v Egypt­skej zemi. 57 A všet­ky krajiny pri­chádzaly do Egyp­ta kupovať obilie, k Jozefovi, lebo sa bol roz­mohol hlad po celej zemi. 42. KAPITOLA