Roháček › 1. Mojžišova › 37

1. Mojžišova

Genesis

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5
• 6
• 7
• 8
• 9
• 10
• 11
• 12
• 13
• 14
• 15
• 16
• 17
• 18
• 19
• 20
• 21
• 22
• 23
• 24
• 25
• 26
• 27
• 28
• 29
• 30
• 31
• 32
• 33
• 34
• 35
• 36
• 37
• 38
• 39
• 40
• 41
• 42
• 43
• 44
• 45
• 46
• 47
• 48
• 49
• 50

Jozef a jeho sny.1 A Jakob býval v zemi po­hos­tín­stva svojeho ot­ca, v zemi Kanaána. 2 Toto sú príbehy Jakobove. Jozef, ktorému bolo sedem­násť rokov, pásol stádo so svojimi brat­mi. A on, chlapec, bol so syn­mi Bil­hy a so syn­mi Zil­fy, žien to svojeho ot­ca. A Jozef donášal ich zlú po­vesť ich ot­covi. 3 A Iz­rael miloval Jozefa nad všet­kých svojich synov, pre­tože mu bol synom staroby, a spravil mu sukňu pes­trých farieb. 4 A keď videli jeho bratia, že ho miluje ich otec nad všet­kých jeho bratov, nenávideli ho a ne­moh­li s ním hovoriť po­koj­ne. 5 A keď sa potom sníval Jozefovi ­zvlášt­ny sen, a oznámil ho svojim bratom, nenávideli ho ešte viac. 6 Lebo im po­vedal: Počuj­te, prosím, ten­to sen, ktorý sa mi sníval: 7 Hľa, viazali sme snopy pro­stred poľa. A tu hľa, po­vs­tal môj snop aj stál, a ešte hľa, vaše snopy stály do­okola a klaňali sa môj­mu snopu. 8 A jeho bratia mu po­vedali: Či azda budeš kraľovať nad na­mi? Alebo či snáď budeš panovať nad na­mi? A ešte viacej ho nenávideli pre jeho sny a pre jeho slová. 9 A ešte sa mu sníval iný sen. A rozp­rával ho svojim bratom a riekol: Hľa, zase sa mi sníval sen. A hľa, sl­n­ce a mesiac a jedenásť hviezd sa mi klaňalo. 10 A keď to rozprával svoj­mu ot­covi a svojim bratom, do­hováral mu jeho otec a riekol mu: Čo je to jaký sen, ktorý sa ti to sníval? Či azda prij­deme ja i tvoja mat­ka i tvoji bratia, aby sme sa ti klaňali k zemi? 11 A jeho bratia mu závideli, ale jeho otec po­zoroval na vec. Jozef ide navštíviť bratov, ktorí ho predajú.12 Po­tom od­išli jeho bratia pásť stádo svoj­ho otca do Sichema. 13 A Iz­rael po­vedal Jozefovi: Či ne­pasú tvoji bratia v Sicheme? Poď, a pošlem ťa za nimi. A on mu riekol: Tu som, otče. 14 A po­vedal mu: Nože iď, po­zri, či sa majú dob­re tvoji bratia, a či sa má dob­re stádo. A potom mi dones zp­rávu. A tak ho po­slal z doliny Heb­rona, a prišiel do Sichema. 15 A našiel ho nejaký muž, keď hľa, blúdil po poli. A človek sa ho pýtal a po­vedal: Čo hľadáš? 16 A on odpovedal: Hľadám svojich bratov. Po­vedz mi, prosím, kde pasú? 17 A človek mu povedal: Od­išli od­tiaľto, lebo som ich počul hovoriť: Poďme do Dotai­na. A tak išiel Jozef za svojimi brat­mi a našiel ich v Dotáne. 18 A uvideli ho zďaleka, a prv ako sa k ním pri­blížil, ú­kladili proti ne­mu, aby ho za­bili. 19 A po­vedali druh druhovi: Hľa, tamto ide maj­ster snov! 20 A tak teraz poďte, za­bijeme ho a hodíme ho do nie­ktorej cis­ter­ny a po­vieme: Dravá zver ho zožrala. A po­tom uvidíme, čo budú jeho sny. 21 Ale keď to počul Rúben, vy­trh­nul ho z ich ruky a po­vedal: Nezabijeme ho! 22 A ešte im po­vedal Rúben: Ne­vylievaj­te kr­vi! Hoďte ho do tej­to cis­ter­ny, ktorá je tu na pus­tine, ale ne­vzťahuj­te na neho ruky. Ale to po­vedal nato, aby ho vy­tr­hol z ich ruky a aby ho po­slal zpät k jeho ot­covi. 23 A stalo sa, keď prišiel Jozef ku svojim bratom, že strh­li s Jozefa jeho sukňu, sukňu pes­trých farieb, ktorú mal na sebe, 24 a vzali ho a hodili ho do cis­ter­ny. A cis­ter­na bola prázdna; nebolo v nej vody. 25 Po­tom si sad­li, aby jed­li chlieb. Ale v tom pozdvihli svoje oči a videli, že hľa, ces­tujúci zá­stup Iz­maelitov pri­chádza od Gileáda, ktorých veľb­lúdi nies­li voňavé veci, kadivo a myr­ru; a išli, aby to zaniesli dolu do Egyp­ta. 26 V tedy po­vedal Júda svojim bratom: Aký zisk budeme mať, keď za­bijeme svoj­ho brata a za­kryjeme jeho krv? 27 Poďme a predaj­me ho Iz­maelitom, ale naša ruka nech nie je proti ne­mu, lebo je náš brat, je naším telom. A jeho bratia po­slúch­li. 28 A keď išli pop­ri nich mužovia Madianiti, kup­ci, vy­tiah­li a vy­vied­li Jozefa z cis­ter­ny a predali ho Iz­maelitom za dvad­sať striebor­ných, a tí doviedli Jozefa do Egyp­ta. 29 Keď sa po­tom na­vrátil Rúben k cis­ter­ne, hľa, Jozefa už nebolo v cis­ter­ne. A roz­trh­nul svoje rúcha. 30 A keď sa na­vrátil k svojim bratom, po­vedal: Nieto chlap­ca! A ja, kam sa ja teraz podejem! Vraj zver ho zožrala.31 Vtedy vzali sukňu Jozefovu a za­bijúc koz­la za­močili sukňu do kr­vi. 32 A po­slali sukňu pes­trých farieb a dali zaniesť svoj­mu ot­covi a od­kázali: Toto sme našli. Nože po­zri, či je to sukňa tvoj­ho syna, či nie je. 33 A po­znal ju a po­vedal: Je to sukňa môj­ho syna. Dravá zver ho zožrala. Jozef je is­tot­ne roz­tr­haný. 34 Vtedy roz­tr­hol Jakob svoje rúcha a položil smútočné rúcho drs­né na svoje bed­rá a smútil nad svojím synom za mnoho dní. 35 Po­tom vstali všet­ci jeho synovia a všet­ky jeho dcéry a išli, aby ho po­tešili; ale sa nedal po­tešiť a riekol: Je is­té, že sos­túpim k svoj­mu synovi smut­ný do hrobu. - A jeho otec ho oplakával. 36 A Madianiti ho predali do Egyp­ta, Putifarovi, dvoraninovi fara­onov­mu, veliteľovi kráľov­skej stráže.