Roháček › 1. Mojžišova › 42

1. Mojžišova

Genesis

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5
• 6
• 7
• 8
• 9
• 10
• 11
• 12
• 13
• 14
• 15
• 16
• 17
• 18
• 19
• 20
• 21
• 22
• 23
• 24
• 25
• 26
• 27
• 28
• 29
• 30
• 31
• 32
• 33
• 34
• 35
• 36
• 37
• 38
• 39
• 40
• 41
• 42
• 43
• 44
• 45
• 46
• 47
• 48
• 49
• 50

Synovia Jakobovi idú do Egypta po obilie. Jozef: Ste vyzvedači.1 A keď videl Jakob, že je obilie v Egyp­te, riekol svojim synom: Prečo hľadíte jeden na druhého? 2 A riekol: Hľa, počul som, že je obilie v Egyp­te. Odídite ta dolu a kúp­te nám od­tiaľ obilia, a budeme žiť a nezom­rieme. 3 A tak od­išlo dolu desať bratov Jozefových, aby na­kúpili obilia z Egyp­ta. 4 Ale Ben­jamina, brata Jozefov­ho, ne­pos­lal Jakob s jeho brat­mi, lebo riekol: Aby sa mu ne­prihodilo nejaké nešťastie. 5 A synovia Iz­raelovi prišli kúpiť obilia ­spolu medzi inými, ktorí tiež prišli kupovať, pre­tože bol hlad v Kananej­skej zemi. 6 A Jozef bol vladárom nad zemou; on predával obilie všet­kému ľudu zeme. Keď tedy prišli bratia Jozefovi, po­klonili sa mu tvárou k zemi. 7 A keď videl Jozef svojich bratov, po­znal ich. Ale sa staväl ku nim cudzí a hovoril s nimi tvr­de a riekol im: Od­kiaľ ste prišli? A oni odpovedali: P­rišli sme z Kananej­skej zeme, aby sme na­kúpili po­travín. 8 Tedy Jozef po­znal svojich bratov, ale oni jeho ne­poz­nali. 9 Vtedy sa roz­pamätal Jozef na sny, ktoré sa mu snívaly o nich. A riekol im: Vy­zvedači ste; prišli ste pre­zrieť na­hé mies­ta zeme. 10 A oni mu po­vedali: Nie tak, môj pane, ale tvoji služob­níci prišli na­kúpiť po­travín. 11 My všet­ci s­me synovia jed­ného muža; sme statoční ľudia; nik­dy neboli tvoji služob­níci vy­zvedačmi. 12 A riekol im: Nie, ale na­hé mies­ta zeme ste prišli vidieť. 13 A odpovedali: My dvanás­ti tvoji služob­níci s­me boli bratia, synovia jed­ného muža, v Kananej­skej zemi. A hľa, najm­ladší je teraz s naším ot­com, a jed­ného niet. 14 A Jozef im riekol: To je to, čo som vám hovoril, že ste vy­zvedači. 15 Tým­to budete zkúsení: Ako že žije fara­on, ne­vyj­dete od­tiaľto, len ak sem prij­de váš najm­ladší brat. 16 Pošlite jed­ného zpomedzi seba, aby pojal a do­viedol vášho brata, a vy zo­stanete vo väzení, a tak budú zkúsené vaše slová, či je pri vás prav­da. Jest­li nie, ako že žije fara­on, vy­zvedači ste. 17 A dal ich všet­kých pod stráž, k­de boli tri dni. 18 Po­tom na tretí deň im po­vedal Jozef: Toto rob­te a žite. Ja sa bojím Boha. 19 Ak ste vy statoční ľudia, jeden váš brat zo­stane uväz­nený v dome, v ktorom ste strážení, a vy iďte a odneste obilie na za­pudenie hladu zo svojich domov. 20 A svoj­ho najm­ladšieho brata do­vediete ku mne, a vaše slová sa do­kážu, že sú ver­né, a nezom­riete. - A urobili tak. Vzájomné obviňovanie. Návrat k otcovi.21 Vtedy vraveli brat bratovi: Pykáme spravedlivo, lebo istá vec, že sme sa pre­vinili proti svoj­mu bratovi. Lebo sme videli úz­kosť jeho duše, keď nás úpen­livo prosil, a ne­počúvali sme; pre­to prišlo na nás toto súženie. 22 A Rúben im od­povedal a riekol: Či som vám nehovoril: Neh­rešte proti chlap­covi! ? Ale ne­pos­lúch­li ste. A hľa, vy­hľadáva sa i jeho krv. 23 A oni ne­vedeli, že Jozef roz­umie, lebo im hovoril skr­ze tlumoča. 24 A od­vrátil sa od nich a plakal a zase sa ob­rátil k nim a hovoril s nimi. Po­tom vzal Sime­ona od nich a po­viazal ho pred ich očami. 25 A Jozef roz­kázal, aby na­pl­nili ich vrecia obilím a aby vrátili každému jeho peniaze do jeho vreca, a tiež aby im dali po­travy na ces­tu. A urobili im tak. 26 A oni poberúc svoje obilie na svojich oslov od­išli od­tiaľ. 27 A keď roz­viazal jeden svoje vrece, aby dal, v nocľažišti, svoj­mu oslovi ob­rok, uvidel svoje peniaze, ktoré hľa, boly na vr­chu v jeho vreci. 28 A po­vedal svojim bratom: Moje peniaze sú mi vrátené. Aj tu hľa, sú v mojom vreci. Vtedy ich opus­tila všet­ka od­vaha. A predesení hovorili druh druhovi: Čo nám to učinil Bôh? 29 A keď prišli k Jakobovi, svoj­mu ot­covi, do Kananej­skej zeme, rozp­rávali mu všet­ko, čo sa im pri­hodilo, a vraveli: 30 Človek, pán zeme, hovoril s nami tvr­de a dal nás do väzenia ako vy­zvedačov zeme. 31 A po­vedali sme mu: My sme statoční ľudia; ni­kdy sme neboli vy­zvedačmi. 32 Bolo nás dvanásť bratov, synov našeho ot­ca; jed­ného niet, a najm­ladší je s naším ot­com v Kananej­skej zemi. 33 A človek, pán zeme, nám po­vedal: Po tom po­znám, že ste statoční ľudia: Jed­ného svoj­ho brata ponecháte u mňa, a to, čo je na za­pudenie hladu z vašich domov, vez­mite a iďte. 34 A do­veďte svoj­ho najm­ladšieho brata ku mne, a tak zviem, že nie ste vy­zvedači, ale že ste statoční ľudia, a vtedy vám vydám vášho brata, a po­tom ob­choduj­te so zemou. 35 A stalo sa, keď vy­práz­dňovali svoje vrecia, že hľa, každý mal uzlík svojich peňazí vo svojom vreci. A keď videli uzly svojich peňazí, oni aj ich otec, báli sa. 36 A Jakob, ich otec, im po­vedal: Pri­pravili ste ma o deti. Jozefa niet, ani Sime­ona niet, a teraz vezmete Ben­jamina. Na mňa sa to všet­ko valí. 37 Vtedy po­vedal Rúben svoj­mu ot­covi a riekol: Zabi oboch mojich synov, ak ho nedovediem zase k tebe. Oddaj ho do mojich rúk, a ja ho na­vrátim k tebe. 38 A po­vedal: Ne­pôj­de môj syn s vami dolu. Lebo jeho brat zo­mrel, a po­zos­tal iba on sám. A keby sa mu pri­hodilo nejaké nešťastie na ces­te, ktorou pôj­dete, sprevadili by ste moje šediny v zár­mut­ku do hrobu. 43. KAPITOLA