Evanjelický › 2. Kronická › 6

2. Kronická

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5
• 6
• 7
• 8
• 9
• 10
• 11
• 12
• 13
• 14
• 15
• 16
• 17
• 18
• 19
• 20
• 21
• 22
• 23
• 24
• 25
• 26
• 27
• 28
• 29
• 30
• 31
• 32
• 33
• 34
• 35
• 36

Šalamún požehnáva Izrael1 Vtedy po­vedal Šalamún: Hos­podin riekol, že chce bývať v mrákave. 2 Ja som Ti po­stavil dôs­toj­ný dom i mies­to, kde by si večne trónil. 3 Nato sa kráľ ob­rátil tvárou a požeh­nal celé zhromaždenie Iz­raela, pričom všet­ci stáli. 4 Po­vedal: Požeh­naný Hos­podin, Boh Iz­raela, ktorý priamo môj­mu ot­covi Dávidovi dal za­sľúbenie a sám ho spl­nil. Po­vedal: 5 Odo dňa, ako som vy­viedol svoj ľud z Egyp­ta, ne­vyvolil som ani jed­no mes­to zo všet­kých kmeňov Iz­raela na po­stavenie domu, v ktorom by pre­bývalo moje meno. Ni­koho som si ne­vyvolil, aby bol kniežaťom nad mojím iz­rael­ským ľudom. 6 Iba Jeruzalem som si vy­volil, aby tam pre­bývalo moje meno, a Dávida som si vy­volil, aby bol nad mojím iz­rael­ským ľudom. 7 Ale keď si Dávid, môj otec, zau­mienil po­staviť dom menu Hos­podina, Boha Iz­raela, 8 riekol Hos­podin môj­mu ot­covi Dávidovi: Pre­tože si si zau­mienil po­staviť dom môj­mu menu, konal si správ­ne, keď si to mal na mys­li. 9 Lenže ten dom ne­po­stavíš ty, ale tvoj syn, ktorý ti vy­j­de z bedier. On po­staví dom môj­mu menu. 10 Tak spl­nil Hos­podin svoje za­sľúbenie, ktoré naz­načil. Na­stúpil som na mies­to svoj­ho otca Dávida, za­sadol som na trón Iz­raela, ako za­sľúbil Hos­podin; po­stavil som dom menu Hos­podina, Boha Iz­raela. 11 Vložil som tam i truh­lu, v ktorej je zmluva Hos­podinova, čo uzav­rel s Iz­rael­cami. Šalamúnova modlitba12 Po­tom si stal pred ol­tár Hos­podinov pred celým zhromaždením Iz­raela a vy­strel ruky. 13 Šalamún totiž urobil bron­zový stupienok a umiest­nil ho v strede ná­dvoria. Bol päť lakťov dl­hý, päť lakťov široký a tri lak­te vy­soký. Vy­stúpil naň, po­kľakol na kolená pred všet­kými, vy­strel ruky k nebesám 14 a po­vedal: Hos­podine, Bože Iz­raela, nieto Tebe podob­ného Boha na nebi ani na zemi, ktorý by za­chovával zmluvu a milosť svojim služob­níkom, ktorí z celého srd­ca chodia pred Tebou. 15 Spl­nil si svoj­mu služob­níkovi Dávidovi, môj­mu ot­covi, čo si mu sľúbil. Ako si za­sľúbil vlast­nými ús­tami, tak si to dnes sám spl­nil. 16 Teraz však, Hos­podine, Bože Iz­raela, za­chovaj svoj­mu služob­níkov Dávidovi, môj­mu ot­covi, čo si sľúbil slovami: Ne­vyhynie predo mnou z tvojich po­tom­kov muž, ktorý by sedel na tróne Iz­raela; len nech tvoji synovia dávajú po­zor na svoje ces­ty, aby chodili v mojom zákone tak, ako si ty chodil predo mnou. 17 Nuž, Hos­podine, Bože Iz­raela, nech sa po­tvr­dí Tvoje za­sľúbenie, ktoré si dal svoj­mu služob­níkovi Dávidovi. 18 Ale či na­ozaj má bývať Boh s človekom na zemi? Veď nebesá, ba nebesá nebies Ťa ne­ob­siah­nu, tým menej ten­to dom, čo som po­stavil. 19 Ber ohľad na mod­lit­bu svoj­ho služob­níka a na jeho úpenie, Hos­podine, Bože môj, aby si počul nárek a mod­lit­bu, ktorú Ti Tvoj služob­ník predos­tiera, 20 aby si mal dňom i nocou ot­vorené oči na ten­to dom, na mies­to, o ktorom si po­vedal, že tam uložíš svoje meno, aby si vy­počul mod­lit­bu, ktorú Tvoj služob­ník predos­trie na tom­to mies­te. 21 Vy­slyš úpenia svoj­ho služob­níka a svoj­ho ľudu Iz­raela, keď sa bude mod­lievať na tom­to mies­te. Vy­slyš z nebies, z mies­ta, kde pre­bývaš, a keď vy­slyšíš, od­pusť! 22 Ak sa nie­kto pre­hreší proti svoj­mu blížnemu a kliat­bou ho donúti k prísahe, príde a zloží prísahu pred Tvojím ol­tárom v tom­to dome, 23 Ty vy­slyš z nebies, za­kroč a roz­súď svojich služob­níkov. Vin­níkovi od­plať a uvaľ mu na hlavu vlast­ný čin, spravod­livého ob­háj; daj mu podľa jeho spravod­livos­ti. 24 Ak Tvoj iz­rael­ský ľud utr­pí porážku od ne­priateľa, pre­tože zhrešil proti Tebe, ale ak sa ob­ráti, bude velebiť Tvoje meno, mod­liť sa a úpen­livo prosiť pred Tebou v tom­to dome, 25 Ty vy­slyš z nebies, od­pusť hriech svoj­ho iz­rael­ského ľudu a pri­veď ho späť na pôdu, ktorú si dal jemu a jeho ot­com. 26 Keď bude nebo za­tvorené a nebude dažďa, pre­tože zhrešili proti Tebe, ale po­mod­lia sa na tom­to mies­te, budú velebiť Tvoje meno a od­vrátia sa od svoj­ho hriechu, lebo si ich po­koril, 27 Ty vy­slyš z nebies a od­pusť hriech svojich služob­níkov a svoj­ho iz­rael­ského ľudu. Keď ich vy­učíš správ­nej ces­te, po ktorej treba ísť, daj dážď na svoju zem, ktorú si dal svoj­mu ľudu ako dedičs­tvo. 28 Keď na­stane v krajine hlad, vznik­ne mor či sneť, hr­dza, kobyl­ky či hmyz, ak nie­ktoré z jeho miest ob­kľúči ne­priateľ, pri rôz­nych út­rapách a nedos­tat­koch, 29 každú mod­lit­bu a každú úpen­livú pros­bu, ktoréhokoľvek človeka z celého Tvoj­ho iz­rael­ského národa, ak nie­kto po­zná svoje út­rapy a bolesť a vy­strie svoje dlane k tomuto domu, 30 Ty vy­slyš z nebies, z mies­ta, kde pre­bývaš, a od­pusť! Od­plať každému pod ľa jeho konania tak, ako spoz­náš jeho srd­ce. Veď jedine Ty po­znáš srd­cia ľud­ských synov. 31 Aby sa Ťa báli a chodili po Tvojich ces­tách po všet­ky dni života na zemi, ktorú si dal našim ot­com. 32 Ale i cudzinec, ktorý nie je z Tvoj­ho iz­rael­ského ľudu, keď príde z ďalekej krajiny pre Tvoje veľké meno, pre Tvoju moc­nú ruku a vy­streté rameno, keď príde a po­mod­lí sa k tomuto domu: 33 vy­slyš z nebies, z mies­ta svoj­ho pre­bývania, a urob všet­ko, o čo cudzinec k Tebe volá. Aby tak všet­ky národy zeme po­znali Tvoje meno, aby sa Ťa báli ako tvoj iz­rael­ský ľud, aby vedeli, že ten­to dom, čo som po­stavil, je po­menovaný po Tebe. 34 Keď vy­j­de Tvoj ľud do boja proti svojim ne­priateľom ces­tou, ktorou ho pošleš, a po­mod­lí sa k Tebe smerom k tomuto mies­tu, ktoré si si vy­volil, a k domu, ktorý som po­stavil Tvoj­mu menu, 35 vy­slyš z nebies ich mod­lit­bu i úpen­livú pros­bu a do­pomôž im k právu. 36 Keď zhrešia proti Tebe - veď niet človeka, čo by neh­rešil - a na­hneváš sa na nich, vy­dáš ich ne­priateľovi, takže ich od­vlečú ich väz­nitelia ako zajat­cov do ďalekej alebo blíz­kej krajiny, 37 tam však, v krajine, do ktorej boli od­vlečení, vstúpia do seba, ob­rátia sa, úpen­livo Ťa budú prosiť v krajine svojich väz­niteľov: Zhrešili sme, pre­vrátene sme konali; sme vin­ní; 38 ak sa ob­rátia k Tebe celým svojím srd­com a celou svojou dušou v krajine svojich väz­niteľov, ktorí ich od­vliek­li do zajatia, po­mod­lia sa smerom k svojej krajine, ktorú si dal ich ot­com, k mes­tu, ktoré si si vy­volil, a k domu, ktorý som po­stavil Tvoj­mu menu: 39 vy­slyš z nebies, z mies­ta svoj­ho pre­bývania, ich mod­lit­bu a úpen­livé pros­by a do­pomôž im k právu. Od­pusť svoj­mu ľudu, ktorý zhrešil proti Tebe. 40 Nech sú, Bože môj, Tvoje oči ot­vorené a Tvoje uši nech po­zorujú mod­lit­bu na tom­to mies­te. 41 Nuž teda, odo­ber sa, Hos­podine, na mies­to svoj­ho od­počin­ku; Ty i truh­la Tvojej moci. Tvoji kňazi, Hos­podine, Bože, nech sa odejú spásou a Tvoji zbožní nech sa tešia z Tvojej dob­roty. 42 Hos­podine, Bože, ne­od­miet­ni svoj­ho po­mazaného! Spomeň na prejavy milos­ti svoj­mu služob­níkovi Dávidovi!