Evanjelický › Jeremiáš › 48

Jeremiáš

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5
• 6
• 7
• 8
• 9
• 10
• 11
• 12
• 13
• 14
• 15
• 16
• 17
• 18
• 19
• 20
• 21
• 22
• 23
• 24
• 25
• 26
• 27
• 28
• 29
• 30
• 31
• 32
• 33
• 34
• 35
• 36
• 37
• 38
• 39
• 40
• 41
• 42
• 43
• 44
• 45
• 46
• 47
• 48
• 49
• 50
• 51
• 52

Proti Moábu1 O Moáb­sku. Tak­to vraví Hos­podin moc­nos­tí, Boh Iz­raela: Beda Nébu, lebo je spus­tošený; na han­bu vy­šlo, dobyté je Kir­játajim! V han­be je str­mý hrad a zrúcaný. 2 Nie je už pýchou Moábu. V Chešbóne snovali proti nemu zlé. Poďte, vy­kynožme ho, aby nebol národom. Aj ty onemieš, Mad­mén, meč príde za tebou. 3 Z Chórónajimu znie volanie o po­moc: Spus­tošenie a veľká skaza. 4 Rozt­ries­kaný je Moáb, jeho maličkí kričia o po­moc. 5 Lebo luchit­skou str­minou vy­stupujú s plačom. Lebo na Chórónajim­skom svahu pre skazu počuť volanie o po­moc. 6 Utečte, za­chráňte si život a budete ako boriev­ka na púšti. 7 Keďže si dúfal vo svoje diela a po­klady, aj teba dobyjú, a Kemóš pôj­de do zajatia aj so svojimi kňaz­mi a kniežatami. 8 A pus­tošiteľ vnik­ne do každého mes­ta; nijaké mes­to sa nezach­ráni; údolie zhynie a spust­ne pláň, ako po­vedal Hos­podin. 9 Daj­te Moábu kríd­la, nech voľne od­letí! Jeho mes­tá stanú sa púšťou, ni­kto nebude v nich bývať. 10 Pre­kliaty, kto s ned­balosťou koná dielo Hos­podinovo, a pre­kliaty, kto zdržuje svoj meč od kr­vi. 11 Bez staros­ti bol Moáb od svojej mlados­ti, spočíval ako víno na svojich kvas­niciach, ne­prelievali ho z nádoby do nádoby, ani do zajatia ne­musel ísť; pre­to si za­choval vlast­nú chuť, ani vôňa sa mu ne­zmenila. 12 Pre­to, hľa, pri­chádzajú dni, - znie výrok Hos­podinov - keď mu pošlem prelievačov, ktorí ho prelejú, jeho nádoby vy­práz­dnia a jeho krčahy rozt­repú. 13 Na han­bu vy­j­de Moáb pre Kemóša, ako na han­bu vy­šiel Iz­rael pre Bétel, ktorému dôveroval. 14 Ako môžete vravieť: Sme hr­dinovia, udat­ní bojov­níci? 15 Pri­tiahol ničiteľ Moábu a jeho miest, jeho naj­lepšia mlaď ide na jat­ku. To výrok Kráľa, Jeho meno je Hos­podin moc­nos­tí. 16 Blíži sa skaza Moábu a jeho po­hroma sa veľmi ponáhľa. 17 Prejav­te mu ľútosť, všet­ci jeho susedia, všet­ci, ktorí po­znáte jeho meno! Hovor­te: Ako sa zlomila sil­ná palica, nád­her­ná ber­la! 18 Zo­stúp zo svojej slávy a seď o smäde, obyvateľka Dibónu, lebo prišiel na teba ničiteľ Moábu, skazil tvoje opev­nené mes­tá. 19 Po­stav sa k ces­te a vy­zeraj, obyvateľka Aróéru! Spytuj sa utečen­ca i utečen­ky, po­vedz: Čo sa stalo? 20 Na han­bu vy­šiel Moáb, lebo je zlomený, kvíľte a kričte, oznám­te v Ar­nóne, že Moáb je spus­tošený. 21 Prišiel súd na kraj Roviny, na Chólón, Jah­cu a Méfáat, 22 na Dibón, Nebó a Bét-Dib­látajim, 23 na Kir­játajim, Bét-Gámúl a Bét-Meón, 24 na Kerijót, Boc­ru a na všet­ky ďaleké i blíz­ke mes­tá Moábu. 25 Odťatý je roh Moábu a zlomené je jeho rameno - znie výrok Hos­podinov. 26 Opoj­te ho, lebo sa vy­pínal nad Hos­podina; nech sa Moáb váľa vo svojom vý­vrat­ku, nech je aj on na po­smech. 27 Či ti nebol Iz­rael na po­smech? Či ho do­pad­li medzi zlodej­mi, že si po­smešne po­triasal hlavou nad ním, kedykoľvek si o ňom hovoril? 28 Opus­tite mes­tá a bývaj­te v bralách, obyvatelia Moábu, buďte ako holubica, ktorá hniez­di nad ús­tím rok­lín. 29 Počuli sme o pýche Moábu, veľmi je pyšný, o jeho vy­sokomyseľnos­ti, pýche a nadutos­ti, o jeho na­mys­lenom srd­ci. 30 Po­znám jeho vy­pínavosť - znie výrok Hos­podinov - ne­pravé sú jeho reči, ne­správ­ne koná. 31 Pre­to kvílim nad Moábom, pre celý Moáb volám o po­moc, vzdychám pre mužov z Kír Chešbónu. 32 Viac ako Jazér oplakávam teba, ó, vinič Sib­my. Tvoje výhon­ky prerást­li more, siahali až po Jazér. Do oberačky tvoj­ho raného ovocia a hroz­na vpadol pus­tošiteľ. 33 Odňatá je radosť a plesanie zo sadu a z Moábu; od­stránil som hroz­no z kadí, ni­kto nebude lisovať s radost­ným po­krikom; ich po­krik nebude radost­ným po­krikom. 34 Krik Chešbónu znie až po Eleále, až po Jahac; vy­dávajú svoj hlas od Cóaru po Chórónajim, po Eg­lat-Šelišijá; lebo aj vody Nim­rímu budú púšťou. 35 Skon­cujem v Moábe s tými - znie výrok Hos­podinov - ktorí vy­stupujú na obet­nú výšinu a kadia svojim bohom. 36 Pre­to vzlyká moje srd­ce nad Moábom ako flau­ta a moje srd­ce vzlyká nad mužmi Kír-Cheresu ako flau­ta. Pre­tože sa stratilo, čo si na­od­kladal. 37 Veď každá hlava je lysá a každá brada oholená, na všet­kých rukách sú kr­vavé zárezy a na všet­kých bed­rách vrecovina. 38 Na všet­kých moáb­skych strechách a námes­tiach je samý žalo­spev; lebo som rozt­ries­kal Moáb ako nádobu, v ktorej ni­kto ne­má záľubu - znie výrok Hos­podinov. 39 Ako je len zlomený! Ako kvília! Ako za­han­bene sa Moáb dal na útek! Moáb bude na výs­mech a úžas celému svoj­mu okoliu. 40 Lebo tak­to vraví Hos­podin: Aj­hľa, priletí ktosi ako orol a rozp­res­trie si kríd­la nad Moábom. 41 Zau­jaté sú mes­tá, za­brané sú pev­nos­ti. V onen deň bude srd­ce moáb­skych hr­dinov ako srd­ce ženy pri pôrod­ných boles­tiach. 42 Vy­hubený je Moáb spomedzi národov, lebo sa vy­pínal proti Hos­podinovi. 43 Strach, jama a pas­ca ti hrozí, obyvateľs­tvo Moáb­ska - znie výrok Hos­podinov. 44 Kto utečie pred hrôzou, pad­ne do jamy, a kto bude vy­liezať z jamy, chytí sa do pas­ce; lebo uvediem to na Moáb v roku jeho navštívenia - znie výrok Hos­podinov. 45 Vy­silení utečen­ci zo­stanú v tôni Chešbónu. Ale vy­šľah­ne oheň z Chešbónu, plameň z domu Síchov­ho a strávi sluchy Moábu a temeno hlučného plemena. 46 Beda ti, Moáb! Kemóšov ľud za­hynul, lebo ti vzali synov za zajat­cov i tvoje dcéry do zajatia. 47 Ale v po­sled­ných časoch zmením údel Moábu - znie výrok Hos­podinov. Po­tiaľto siaha súd nad Moábom.