Evanjelický › Jeremiáš › 8

Jeremiáš

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5
• 6
• 7
• 8
• 9
• 10
• 11
• 12
• 13
• 14
• 15
• 16
• 17
• 18
• 19
• 20
• 21
• 22
• 23
• 24
• 25
• 26
• 27
• 28
• 29
• 30
• 31
• 32
• 33
• 34
• 35
• 36
• 37
• 38
• 39
• 40
• 41
• 42
• 43
• 44
• 45
• 46
• 47
• 48
• 49
• 50
• 51
• 52

1 V tom čase - znie výrok Hos­podinov - vy­berú kos­ti kráľov Júdu, jeho kniežat, kňazov, prorokov a kos­ti obyvateľov Jeruzalema z ich hrobov 2 a poroz­kladajú ich pred sln­kom, mesiacom a celým vojom neba, ktoré milovali, ktorým slúžili, za ktorými chodili, ktoré vy­hľadávali a ktorým sa klaňali. Ne­poz­bierajú ich, ani ich ne­pochovajú; hnojom budú na roli. 3 A milšia bude sm­rť ako život všet­kým, ktorí zo­stanú z toh­to zlého po­kolenia na každom mies­te, kde som ich za­hnal - znie výrok Hos­podina moc­nos­tí. Neochota ľudu kajať sa4 Po­vedz im: Tak­to vraví Hos­podin: Ak nie­kto pad­ne, či zase ne­vs­tane? Ak sa nie­kto od­vráti, či sa späť ne­vráti? 5 Prečo od­padol ten­to ľud - Jeruzalem - v trvalej ne­vere? Držia sa klamu, nech­cú sa ob­rátiť. 6 Na­slúchal a počul som: Ne­prav­du hovoria. Nik necíti ľútosť nad svojou zlobou a ne­povie: Čo som urobil? Všet­ci sa vo svojom behu od­vracajú ako kôň, čo sa rúti do boja. 7 Aj bocian v po­vet­rí po­zná svoj čas, hrd­lička, las­tovička i žeriav do­držiavajú čas svoj­ho príchodu, avšak môj ľud ne­poz­ná poriadok Hos­podinov. 8 Ako môžete vravieť: Múd­ri sme, my máme zákon Hos­podinov? Ale hľa, na klam ho zmenilo lživé ryd­lo pisárov. 9 Na han­bu vy­j­dú mudr­ci, predesení budú a lapia ich. Hľa, opo­vr­h­li slovom Hos­podinovým, na čo im bude ich múd­rosť? 10 Pre­to ich ženy dám iným a ich polia dobyvateľom, lebo od naj­menšieho po naj­väčšieho všet­ci sú zis­kuch­tiví; od proroka až po kňaza každý koná pod­vod­ne. 11 Po­vr­ch­ne liečia ranu dcéry môj­ho ľudu, a vravia: Po­koj, po­koj! ale niet po­koja. 12 Na han­bu vy­šli, lebo ohav­nosť páchali. Už ani stud necítia, ani han­biť sa ne­vedia. Pre­to pad­nú s tými, ktorí musia pad­núť, kles­nú, keď ich navštívim - hovorí Hos­podin. 13 Chcem oberať ich úrodu - znie výrok Hos­podinov - ale niet hroz­na na réve, niet fíg na figov­níku, aj jeho lís­tie uväd­lo. Dal som im svoj zákon, a oni ho pre­stupovali. Strašný súd a prorokov žiaľ14 Prečo sedíme? Zhromaždite sa a poďme do opev­nených miest, nech tam za­hynieme, lebo Hos­podin, Boh náš, dáva nám hynúť a na­pája nás jedovatou vodou, lebo sme zhrešili proti Hos­podinovi. 15 Čakáme na po­koj - ale nič dob­rého niet - a na čas uzdravenia, ale hľa, zdesenie. 16 Od Dánu počuť fr­kot jeho koní, hlas­ným er­džaním jeho koní trasie sa celá zem. Prídu a vy­žerú krajinu, všet­ko, čoho je pl­ná, mes­to, i tých, ktorí v ňom bývajú. 17 Lebo hľa, po­sielam medzi vás hady, vretenice, na ktoré ne­pôsobí za­klínanie, a poštípu vás - znie výrok Hos­podinov. 18 Zmocňuje sa ma neliečiteľný žiaľ, srd­ce mi je choré. 19 Krik dcéry môj­ho ľudu počuť široko-ďaleko v krajine: Či nie je Hos­podin na Si­one? Či nie je na ňom jeho kráľ? Prečo ma popudzovali svojimi rez­bami, svojimi cudzími mod­lami? 20 Prešla žat­va, po­minulo leto, no nie sme za­chránení. 21 Pre rany dcéry môj­ho ľudu zronený som, smútim, hrôza ma za­chvátila. 22 Či nieto bal­zamu v Gileáde? Či tam nieto lekára? Veď prečo ne­prichádza uzdravenie dcéry môj­ho ľudu? 23 Kiežby mi hlava bola prameňom vody a oči žried­lom sĺz, aby som dňom i nocou oplakával po­bitých dcéry môj­ho ľudu.