Evanjelický › Jeremiáš › 4

Jeremiáš

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5
• 6
• 7
• 8
• 9
• 10
• 11
• 12
• 13
• 14
• 15
• 16
• 17
• 18
• 19
• 20
• 21
• 22
• 23
• 24
• 25
• 26
• 27
• 28
• 29
• 30
• 31
• 32
• 33
• 34
• 35
• 36
• 37
• 38
• 39
• 40
• 41
• 42
• 43
• 44
• 45
• 46
• 47
• 48
• 49
• 50
• 51
• 52

1 Ak sa chceš ob­rátiť, Iz­rael - znie výrok Hos­podinov - na­vráť sa ku mne! A ak od­strániš svoje ohav­nos­ti spredo mňa, a nebudeš blúdiť, 2 ale budeš pri­sahať: Na živého Hos­podina! úp­rim­ne, prav­divo a spravod­livo - vtedy sa Ním budú žeh­nať národy a budú sa Ním chváliť. 3 Lebo tak­to vraví Hos­podin mužom Júdu a Jeruzalema: Pre­or­te si úhor a ne­sej­te do tŕnia! 4 Ob­režte sa Hos­podinovi, od­stráňte pred­kožku svoj­ho srd­ca, mužovia Júdu a občania Jeruzalema, aby ne­vyšľahol môj hnev ako oheň a nehorel ne­uhasiteľne pre vaše zlé skut­ky. Nebezpečie zo severu5 Oznám­te v Jud­sku, rozh­lás­te v Jeruzaleme a vrav­te: Za­trúb­te na trúbu v krajine, na pl­né hrd­lo volaj­te a vrav­te: Zhromaždite sa a poďme do ohradených miest! 6 Vztýčte zá­stavu na Si­on! Utečte do bez­pečia, ne­stoj­te, lebo od severu pri­vediem po­hromu a veľkú skazu. 7 Zo svojej húšťavy vy­stúpil lev a zhub­ca národov sa po­hol, vy­šiel zo svoj­ho mies­ta, aby z tvojej krajiny urobil púšť. Tvoje mes­tá sa roz­pad­nú, budú bez obyvateľov. 8 Pre­to pri­pášte si vrecovinu, nariekaj­te a kvíľte, lebo pálčivý hnev Hos­podinov sa ne­od­vrátil od nás. 9 V ten deň - znie výrok Hos­podinov - zmiz­ne od­vaha kráľa aj od­vaha kniežat, predesení budú kňazi a proroci užas­nú. 10 Vtedy po­vedia: Ach, Hos­podine, Pane, na­ozaj veľmi sa sklamal ten­to ľud a Jeruzalem, keď si hovoril: Budete mať po­koj! a za­tiaľ meč siaha na život. 11 V tom čase po­vedia tomuto ľudu a Jeruzalemu: Horúci vietor z holí valí sa z púšte priamo k dcére môj­ho ľudu, nie, aby pre­vial a pre­cúdil. 12 Vietor pri­sil­ný to pre nich; na môj roz­kaz príde. Teraz aj ja vy­nesiem roz­sud­ky nad nimi! 13 Zdvih­ne sa ako ob­laky a jeho vozy ako po­vích­rica, jeho kone sú rých­lejšie ako or­ly; beda nám; sme zničení! 14 Umy si srd­ce od zla, Jeruzalem, aby si sa za­chránil. Do­kedy budeš pre­chovávať v sebe svoje nešľachet­né úmys­ly? 15 Veď počuj! Z Dánu podávajú správu a skazu hlásajú z po­horia Ef­rajim. 16 Pri­pomínaj­te národom, zves­tuj­te Jeruzalemu: Ob­liehatelia pri­chádzajú z ďalekej krajiny a ozývajú sa proti mes­tám jud­ským. 17 Sťa poľní strážcovia sú okolo neho, lebo mne sa priečil - znie výrok Hos­podinov. 18 Tvoje ces­ty a tvoje skut­ky ti to spôsobili, pre tvoje zlo je to tr­p­ké a za­chvacuje ti to srd­ce. Prorok žalostí nad skazou krajiny19 Hruď moja, hruď moja, bolesťou sa zvíjam! Ó, steny môj­ho srd­ca! Srd­ce sa vo mne búri, ne­môžem mlčať, lebo ja počujem zvuk trúby, voj­nový pop­lach. 20 Skazu za skazou hlásia, lebo hynie celá krajina; zrazu pust­nú moje šiat­re, v okamihu moje stanové závesy. 21 Do­kedy mám vidieť zá­stavu a počuť hlahol trúby? 22 Veď bláz­nivý je môj ľud, ne­poz­náva ma. Sú to po­chabí synovia, a nie sú roz­um­ní. Múd­ri sú na to, aby zle robili, ale dob­re konať ne­vedia. Koniec všetkého23 Po­zrel som na zem, a hľa, bez­tvár­na je a pus­tá; aj na nebesá, ale ich svet­la nebolo. 24 Po­zrel som na vr­chy, a hľa, chveli sa, i všet­ky kop­ce sa klátili. 25 Po­zrel som, a hľa, nebolo človeka, a všet­ko nebes­ké vtác­tvo uletelo. 26 Po­zrel som, a hľa, ovoc­ný sad bol púšťou a všet­ky jeho mes­tá sa zrúcali pred Hos­podinom, pred Jeho pálčivým hnevom. 27 Lebo tak­to vraví Hos­podin: Pu­statinou bude celá krajina, ale ú­pl­ne ju ne­zničím. 28 Pre toto trúch­liť bude zem a hore sčer­nejú nebesá, lebo som vy­riekol, čo za­mýšľam, neľutujem to, ani ne­od­stúpim od toho. 29 Pred hr­motom jazd­cov a luko­strel­cov uteká celé mes­to; vchádzajú do húštin a vy­stupujú na bralá. Všet­ky mes­tá sú opus­tené a ni­kto nebýva v nich. 30 Ale ty, spus­tošená, čo chceš robiť, že sa ob­liekaš do pur­puru, že sa pri­zdobuješ zlatým skvos­tom, že si zväčšuješ oči líčid­lom? Dar­mo sa krášliš, milen­ci tebou po­hŕdajú, siahajú ti na život. 31 Lebo počujem akoby krik rodičky, úz­kost­ný nárek akoby pr­vorodičky, krik dcéry Si­on, ktorá vzdychá, zalamuje rukami: Beda mi, omd­lievam pred vrah­mi.