EvanjelickýJeremiáš31

Jeremiáš

1 V tom čase - znie výrok Hos­podinov - budem Bohom všet­kým čeľadiam Iz­raela a ony budú mojím ľudom. Hospodinova večná milosť2 Tak­to vraví Hos­podin: Ľud, ktorý meču unikol, našiel milosť na púšti: keď Iz­rael vchádzal do svoj­ho od­počin­ku. 3 Z diaľky sa mu zjavil Hos­podin: Miloval som ťa večnou lás­kou, pre­to som ti tak dlho za­choval milosť. 4 Ešte ťa vy­staviam a budeš vy­stavaná, pan­na Iz­rael. Ešte sa pri­zdobíš svojimi bub­nami a vy­j­deš v kole tých, čo sa veselia. 5 Ešte vy­sadíš vinice na vr­choch Samárie, tí, čo vy­sadia, budú aj užívať. 6 Lebo nadíde deň, keď volať budú strážcovia na vr­chu Ef­rajim: Hor sa, vy­stúp­me na Si­on, k Hos­podinovi, svoj­mu Bohu! Návrat7 Lebo tak­to vraví Hos­podin: Radost­ne jasaj­te nad Jákobom, plesaj­te nad pop­red­ným národom; hlásaj­te, oslavuj­te a vrav­te: Hos­podin za­chránil svoj ľud, zvyšok Iz­raela. 8 Hľa, pri­vediem ich zo sever­nej krajiny a zhromaždím ich od končín zeme, medzi nimi slepých i chromých, tehot­né spolu s rodičkami; na­vrátia sa sem ako veľký zbor. 9 Prídu s plačom, no pri­vediem ich s útechou. Pri­vediem ich k vod­ným tokom po rov­nej ces­te, na ktorej sa ne­pot­knú, lebo som ot­com Iz­raela a Ef­rajim je môj pr­vorodený. Vo vlasti10 Národy, čuj­te slovo Hos­podinovo; zves­tuj­te na ďalekých os­trovoch a vrav­te: Ten, ktorý rozp­týlil Iz­rael, zhromaždí ho, bude ho strážiť ako pas­tier svoje stádo. 11 Pre­tože Hos­podin vy­kúpil Jákoba a vy­menil ho z ruky sil­nejšieho, než je on. 12 Prídu a jasať budú na výšine Si­ona, po­hr­nú sa k dob­ro­deniu Hos­podinov­mu: k obiliu, muštu i oleju, k mláďatám oviec a dobyt­ka. Ich duša bude ako za­vlažená záh­rada a nebudú viac chrad­núť. 13 Vtedy sa bude pan­na tešiť v kole i mláden­ci a star­ci vo­spolok. Na radosť ob­rátim ich smútok a po­teším i roz­veselím ich po žiali. 14 Uhos­tím srd­ce kňazov hoj­nosťou a ľud môj na­sýti sa mojím dob­ro­dením - znie výrok Hos­podinov. Koniec plaču Ráchel15 Tak­to vraví Hos­podin: Čuj! V Ráme počuť nárek, pre­hor­ký plač. Ráchel oplakáva svojich synov, nech­ce sa dať po­tešiť pre svojich synov, lebo ich niet. 16 Tak­to vraví Hos­podin: Zdrž svoj hlas od plaču a svoje oči od sĺz, lebo tvoja námaha má od­menu - znie výrok Hos­podinov - vrátia sa z ne­priateľs­kej krajiny; 17 tvoje po­tom­stvo má nádej, vrátia sa synovia na svoje územie - vraví Hos­podin. Efrajim - stratený syn18 Počujem, počujem žalos­tiť Ef­rajim: Po­kar­hal si ma, a ja som sa dal po­kar­hať ako nec­vičené teľa. Pri­veď ma na­späť, aby som sa ob­rátil, lebo Ty si Boh môj, Hos­podine; 19 veď po svojom od­vrátení cítim ľútosť, a keď som po­chopil, bijem sa v bed­rá. Som za­han­bený a po­hanený, lebo znášam po­tupu za svoju mladosť. 20 Či mi je Ef­rajim nie drahým synom alebo roz­košným dieťaťom? Veď kedykoľvek hovorím proti ne­mu, ešte vždy sa naň roz­pomínam. Pre­to moje vnút­ro planie preň, musím sa nad ním zmilovať - znie výrok Hos­podinov. Výzva na návrat21 Po­stav si míľniky, polož si smerov­ky, daj po­zor na hrad­skú, na ces­tu, ktorou si išla. Na­vráť sa, pan­na Iz­rael, na­vráť sa do tých­to svojich miest! 22 Do­kedy budeš blúdiť sem i tam, ty dcéra od­pad­líčka? Veď Hos­podin tvorí čosi nové v krajine; žena sa vráti k mužovi. Požehnanie na konci vekov23 Tak­to vraví Hos­podin moc­nos­tí, Boh Iz­raela: Keď zmením ich údel, budú si ešte po­vrávať v Jud­sku a v jeho mes­tách tieto slová: Požeh­naj ťa Hos­podin, ty príbytok spravod­livos­ti, ty vrch svätos­ti. 24 Usadí sa tam Júda spolu so všet­kými svojimi mes­tami: roľníci, aj tí, čo kočujú so stádom. 25 Lebo občer­stvím ustatú dušu a prah­núcu dušu uspokojím. 26 Nato som sa pre­budil a roz­hliadol sa; môj spánok mi bol príjem­ný. 27 Aj­hľa, pri­chádzajú dni - znie výrok Hos­podinov - keď ob­sejem dom Iz­raela a dom Júdu semenom ľudí i semenom zvierat. 28 A ako som sa usiloval vy­tr­hávať, rúcať, búrať, nivočiť ich a spôsobiť im po­hromu, tak sa budem usilovať stavať a vy­sádzať ich - znie výrok Hos­podinov. 29 V tých dňoch už viac ne­povedia: Ot­covia jed­li tr­p­ké hroz­no, a synom stŕp­li zuby. 30 Ale každý zo­mrie pre svoju vlast­nú vinu. Každému človeku, ktorý je tr­p­ké hroz­no, stŕp­nu jeho vlast­né zuby. Nová zmluva31 Aj­hľa, pri­chádzajú dni - znie výrok Hos­podinov - keď uzav­riem novú zmluvu s domom Iz­raela a s domom Júdu. 32 Nie zmluvu, ktorú som uzav­rel s ich ot­cami, keď som ich zo­bral za ruku, aby som ich vy­viedol z Egyp­ta, zmluvu, ktorú oni zrušili, hoci ja som bol ich pánom - znie výrok Hos­podinov. 33 Lebo toto bude zmluva, ktorú uzav­riem s domom Iz­raela po oných dňoch - znie výrok Hos­podinov: Svoj zákon vložím do ich vnút­ra a vpíšem im ho do srd­ca; ja budem ich Bohom a oni budú mojím ľudom. 34 Po­tom už ni­kto nebude viac po­učovať blížneho ani svoj­ho brata: Po­znaj­te Hos­podina! Lebo všet­ci ma budú po­znať, od naj menšieho až po naj­väčšieho - znie výrok Hos­podinov - lebo im od­pus­tím ich viny a na ich hriech si už ne­spomeniem. Trvanie Izraela35 Tak­to vraví Hos­podin, ktorý sln­ko určuje za svet­lo vo dne, mesiac a hviez­dy kladie za svet­lo noci, ktorý búri more tak, že hučia jeho vl­ny; Hos­podin moc­nos­tí je Jeho meno: 36 Ak tieto poriad­ky zmiz­nú spredo mňa - znie výrok Hos­podinov - aj po­tom­stvo Iz­raela pre­stane jes­tvovať predo mnou ako národ na všet­ky časy. 37 Tak­to vraví Hos­podin: Ak možno hore zmerať nebesá a dolu pre­skúmať zá­klady zeme, tak aj ja za­vrh­nem všet­ko po­tom­stvo Iz­raela za všet­ko, čo vy­konal - znie výrok Hos­podinov. Jeruzalem večne svätým mestom38 Aj­hľa, pri­chádzajú dni - znie výrok Hos­podinov - keď vy­stavené bude Hos­podinovo mes­to od veže Chananeél až po Rožnú bránu. 39 A meracia šnúra pôj­de rov­no ďalej ku pahor­ku Gáréb a ob­ráti sa ku Góe. 40 A celé Údolie mŕt­vol a obet­ného popola, aj všet­ky polia po po­tok Kid­ron až po roh Kon­skej brány, smerom na východ, budú po­svät­né pre Hos­podina; ni­kdy viac nebudú zrúcané ani zbúrané.