Evanjelický › Jób › 41

Jób

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5
• 6
• 7
• 8
• 9
• 10
• 11
• 12
• 13
• 14
• 15
• 16
• 17
• 18
• 19
• 20
• 21
• 22
• 23
• 24
• 25
• 26
• 27
• 28
• 29
• 30
• 31
• 32
• 33
• 34
• 35
• 36
• 37
• 38
• 39
• 40
• 41
• 42

1 Hľa, nádej, že ho chytíš, ťa sklame. Či sa človek ne­zrúti už pri po­hľade naň? 2 Nik nie je taký smelý, aby ho vy­rušil. Kto by mohol po­tom ob­stáť predo mnou? 3 Kto mi vy­šiel v ús­trety, aby som mu dal od­platu? Všet­ko pod nebom je moje. 4 Ne­môžem mlčať o jeho údoch, o jeho sile, o kráse jeho ustrojenia. 5 Kto od­halil jeho vr­ch­ný odev, kto prenikol do jeho dvoj­itého pan­ciera? 6 Kto ot­voril vráta jeho tlamy? Hrôza síd­li okolo jeho zubov. 7 Jeho chr­bát je rad štítov tes­ne uzav­retý sťaby pečaťou; 8 jeden tak prilieha k druhému, že ani vietor ne­vnik­ne medzi ne. 9 Na­vzájom k sebe priliehajú, držia sa do­ved­na a neroz­deľujú sa. 10 Jeho kýchanie vy­žaruje svet­lo, jeho oči sú ako riasy ran­nej zory. 11 Z tlamy mu vy­chádzajú fak­le, sršia oh­nivé is­kry. 12 Z noz­dier sa mu kud­lí dym ako z vriaceho kot­la a horiacej trs­ti. 13 Jeho dych roz­nieti uhlíky a z úst mu šľahá plameň. 14 V jeho šiji síd­li sila a zúfals­tvo skáče pred ním. 15 Laloky jeho tela ľnú k sebe ako uliate, nehyb­né, pev­né. 16 Srd­ce má tvr­dé ako kameň, pev­né ako spod­ný žar­nov. 17 Keď sa zdvih­ne, aj moc­ní sa naľakajú, aj vlny príboja ustúpia. 18 Ak ho nie­kto i za­siah­ne, meč to ne­vyd­rží, ani kopija, ani strela, ani hrot šípu. 19 Železo po­kladá za slamu a bronz za sprách­nivené drevo. 20 Šíp z luku ho nedonúti k úteku, kamene z praku sa mu menia na sečku. 21 Kyjak sa mu zdá byť steb­lom, smeje sa z hvižďania oštepu. 22 Od­spodu má os­tré črepy, roz­valí sa v bah­ne ako mlátiaci cep. 23 Do varu pri­vádza hl­binu ako v hr­n­ci; z mora si robí nádob­ku na voňav­ku. 24 Za sebou necháva jas­nú dráhu, takže oceán sa zdá byť šedivou hlavou. 25 Na zemi ne­má podob­ného; stvorený bol, aby bol bez strachu. 26 Smelo hľadí na všet­ko vy­soké, je kráľom nad všet­kými hr­dými bytosťami.