Evanjelický › Jób › 14

Jób

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5
• 6
• 7
• 8
• 9
• 10
• 11
• 12
• 13
• 14
• 15
• 16
• 17
• 18
• 19
• 20
• 21
• 22
• 23
• 24
• 25
• 26
• 27
• 28
• 29
• 30
• 31
• 32
• 33
• 34
• 35
• 36
• 37
• 38
• 39
• 40
• 41
• 42

Údelom človeka je smrť1 Človek narodený zo ženy žije krát­ko, ale je pl­ný vzrušenia. 2 Vy­pučí ako kvet a zväd­ne, miz­ne ako tieň a ne­má stálosť. 3 Ale Ty aj na takého ot­váraš svoje oko a vedieš ho na súd so sebou. 4 Kto zís­ka čis­té z nečis­tého? Ni­kto! 5 Ak sú určené jeho dni, počet jeho mesiacov je u Teba, vy­meral si mu hranice, ktoré ne­môže pre­kročiť. 6 Od­vráť svoj po­hľad od neho a nechaj ho, aby sa za­radoval ako náden­ník svoj­mu dňu! 7 Lebo strom má nádej; ak ho vy­tnú, znova vy­ženie a jeho výhonok ne­pres­tane žiť. 8 Ak mu zo­star­ne koreň v zemi a v prachu zeme odum­rie mu peň, 9 vy­pučí od vône vody, vy­ženie mlád­nik ako sadenec. 10 Ale ak muž zo­mrie, je po ňom, ak človek skoná, kdeže je? 11 Ako vody sa tratia z jazera a rieka opadá a vy­sychá, 12 tak človek si ľah­ne, a ne­povs­tane; po­kiaľ sa neroz­pad­nú nebesá, ne­prebudí sa zo svoj­ho spán­ku. 13 Kiežby si ma schoval do pod­svetia a skryl ma, kým sa Tvoj hnev ne­od­vráti; kiežby si mi určil lehotu a spomenul si na mňa. 14 Keď človek umrie, či môže ožiť? Prečkal by som všet­ky dni bor­by, kým ma vy­s­triedajú. 15 Ty by si volal, a ja by som sa Ti oz­val, keď by si za­túžil po diele svojich rúk. 16 Lebo po­tom počítal by si moje kroky a ne­striehol by si na môj hriech. 17 V mešci by bol spečatený môj prie­stupok a môj hriech by si pri­kryl. 18 Ale aj vrch sa roz­padáva, aj bralo sa po­hne zo svoj­ho mies­ta. 19 Voda rozh­lodáva kamene, po­vodeň od­plavuje pr­sť - a Ty maríš nádej človeka. 20 Navždy ho pre­máhaš, takže musí odísť, pre­mieňaš mu tvár a po­sielaš ho preč. 21 Ak jeho synovia dôj­du cti, on už o tom ne­vie, ak budú bez­výz­nam­ní, on to už nez­badá. 22 Iba čo jeho telo cíti vlast­nú bolesť a jeho duša trúch­li nad ním.