EvanjelickýJób37

Jób

1 Veru, pre­to sa mi srd­ce chveje a chce vy­skočiť zo svoj­ho mies­ta. 2 Počuj­te, počuj­te hr­menie Jeho hlasu a hučanie, ktoré Mu vy­chádza z úst. 3 Vy­púšťa ho po šírom nebi a jeho zá­blesk po končiny zeme. 4 Za Ním rachotí hrom, duní veleb­ným zvukom. Keď počuť Jeho hlas, nezad­ržuje bles­ky . 5 Boh pred­iv­ne hr­mí svojím hlasom, činí veľké veci, ktoré nechápeme. 6 Lebo snehu vraví: Padaj na zem! lejaku i dažďu: Mnohým prívalom sa lej­te! 7 Na ruku všet­kých ľudí vtláča pečať, aby každý človek po­znal Jeho dielo. 8 Zver zalieza do svojich ú­krytov a býva vo svojich br­lohoch. 9 Po­vích­rica vy­ráža zo svojej komory a zima so sever­nými vet­rami. 10 Na Božie dýc­hnutie tvorí sa ľad a šíra hladina vôd tuh­ne. 11 Aj vlh­kosťou zaťažuje ob­laky, Jeho blesk roz­háňa mračná 12 a blýs­ka sa na všet­ky strany podľa Jeho nariadenia, aby na­pl­nil všet­ko, čomu pri­kazuje na ob­vode celej zeme, 13 alebo ako tres­tajúca palica na Jeho zemi, alebo ako dôkaz blaho­sklon­nos­ti. 14 Počúvaj to, Jób, za­stav sa a po­zoruj div­né skut­ky Božie. 15 Či vieš, čím ich Boh po­veruje, aby zažiarilo svet­lo z Jeho ob­laku? 16 Vieš ty, ako sa vznášajú ob­laky, divy Toho, ktorý je do­konalá múd­rosť, 17 ty, ktorého šaty sa roz­horúčia, keď sa zem utíši pod južným vet­rom? 18 Môžeš tak ako On rozp­res­trieť ob­lačnú ob­lohu, pev­nú ako uliate zrkad­lo? 19 Po­uč nás, čo Mu po­vedať; pre tem­notu nič ne­môžeme vy­konať. 20 Treba Mu po­vedať, že chcem hovoriť? Či po­vie nie­kto, že chce zhynúť? 21 Teraz však ľudia ne­môžu po­zerať do svet­la, keď jas­ne žiari na nebesiach, keď vietor za­vial a očis­til ich. 22 Od severu pri­chádza zlatis­tý jas, okolo Boha je hrozivá nád­hera. 23 Všemohúceho nenáj­deme, veľký je v moci a v práve; nijakú spravod­livosť ne­pot­lačí. 24 Pre­to sa Ho ľudia boja; ne­všíma si tých, ktorí sa po­kladajú za múd­rych.

EvanjelickýJób37