Evanjelický › Jób › 17

Jób

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5
• 6
• 7
• 8
• 9
• 10
• 11
• 12
• 13
• 14
• 15
• 16
• 17
• 18
• 19
• 20
• 21
• 22
• 23
• 24
• 25
• 26
• 27
• 28
• 29
• 30
• 31
• 32
• 33
• 34
• 35
• 36
• 37
• 38
• 39
• 40
• 41
• 42

Boh je Jóbovi zárukou spravodlivosti1 Môj duch je zlomený, moje dni vy­has­li, os­táva mi len hrob. 2 Veru, po­smech je mojím údelom, a moje oči sa unavili ich spur­nosťou. 3 U seba zlož za mňa záloh! Kto iný by mi podal ruku? 4 Lebo Ty si im za­strel myseľ, aby nechápali, pre­to ich ani ne­vyvýšiš. 5 Kým nie­kto kvôli podielu udáva priateľov, oči jeho synov slab­nú. 6 Urobil ma prís­lovím pre ľudí a predo mnou si od­pľúvajú. 7 Oko sa mi kalí od príkoria a všet­ky moje údy sú sťa tieň. 8 Poc­tiví žas­nú nad tým a ne­vin­ný sa roz­horčuje nad bohorúhačom. 9 Spravod­livý sa drží svojej ces­ty; kto má čis­té ruky, sil­nie stále viac. 10 Vy však poďte sem znova všet­ci, i keď múd­reho medzi vami nenáj­dem. 11 Moje dni uplynuli; zničené sú moje plány, nádeje môj­ho srd­ca. 12 Ob­racajú mi noc na deň: svet­lo je vraj bližšie ako tma. 13 Či môžem dúfať? Pod­svetie mi bude domom; vo tme usteliem si lôžko; 14 hrobovej jame po­viem: Ty si môj otec! a čer­vom: Mat­ka a ses­tra moja! 15 Kde je teda moja nádej? Kto uzrie spl­nenie mojej nádeje? 16 Zo­stúpia so mnou do pod­svetia, ak spolu kles­neme do prachu.