Evanjelický › Jób › 30

Jób

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5
• 6
• 7
• 8
• 9
• 10
• 11
• 12
• 13
• 14
• 15
• 16
• 17
• 18
• 19
• 20
• 21
• 22
• 23
• 24
• 25
• 26
• 27
• 28
• 29
• 30
• 31
• 32
• 33
• 34
• 35
• 36
• 37
• 38
• 39
• 40
• 41
• 42

Jób hovorí o svojej súčasnej biede1 Teraz sa mi však vy­smievajú odo mňa mladší vekom, ktorých ot­cov by som sa bol štítil pri­družiť ku psom svoj­ho stáda. 2 Čo by som bol mal zo sily ich rúk? Zhynula ich zdat­nosť. 3 Pre nedos­tatok a hladomor sú vy­čer­paní, obh­lodávajú vy­pra­hnutý kraj a krovie pus­tej stepi. 4 Lobodu tr­hajú pri kroví, korene kručiny sú im po­kr­mom. 5 Vy­háňajú ich zo spoločen­stva, kričia za nimi ako za zlodej­mi. 6 Na svahoch údolí musia bývať v zem­ných a skal­ných dierach. 7 Medzi krovím po­krikujú, pod bodľačím sa schádzajú. 8 Bláz­ni a bez­men­ná háveď, bičom boli vy­hnaní z krajiny. 9 Teraz som sa stal pre nich po­smešnou piesňou, stal som sa pred­metom rečí. 10 Ošk­livím sa im, a oni od­stupujú odo mňa, ne­váhajú pľuvať mi do tváre. 11 Keďže Boh uvoľnil moju tetivu a po­koril ma, pre­to sa správajú bez­uzd­ne voči mne. 12 Po pravici mi po­vs­táva plemeno, pod­rážajú mi nohy, na­vršujú proti mne svoje zhub­né hrádze; 13 roz­rývajú moje chod­níky, chcú mi do­pomôcť k pádu, hoci ni­kto im ne­pomáha. 14 Pri­chádzajú ako cez širokán­sku trh­linu, s burácaním sa valia. 15 Hrôzy sa ob­rátili proti mne, sťa vietor za­háňajú moju dôs­toj­nosť; moja spása zmiz­la ako ob­lak. 16 Teraz však rozp­lýva sa môj život vo mne, za­chvacujú ma dni biedy. 17 Za noci mi to vŕta v kos­tiach a moje hlodavé boles­ti ne­od­počívajú. 18 S veľkou silou ma to chytá za šaty, š­kr­tí ma ako golier košele, 19 Boh ma uvr­hol do blata, takže sa podobám prachu a popolu. 20 K Tebe volám o po­moc, a ne­od­povedáš mi, tu stojím, ale Ty si ma ne­všímaš. 21 Na ukrut­níka si sa zmenil voči mne, svojou moc­nou rukou útočíš na mňa. 22 Dvíhaš ma do vet­ra, unášať ma dávaš a roz­púšťaš ma v hukote búr­ky. 23 Veď viem, že ma vedieš na sm­rť a do domu, kde sa stret­nú všet­ci živí. 24 Či človek ne­vys­trie ruku spod zrúcanín, vo svojej záhube ne­volá o po­moc? 25 Či som ne­plakal nad tými, čo prežívali tvr­dé dni, a ne­smútil som z duše nad chudob­nými? 26 Keď som sa však úfal dob­ru, prišlo zlé, očakával som svet­lo, a prišla mrákava. 27 Vnútor­nos­ti sa mi búria a ne­môžu sa upokojiť, doľah­li na mňa časy biedy. 28 V smút­ku chodím bez jasu sln­ka, staviam sa do zhromaždenia a volám o po­moc. 29 Stal som sa bratom šakalov a spoločníkom pšt­rosov, 30 sčer­nela koža na mne, kos­ti mi horia od horúčky. 31 Moja hra na har­fu zmenila sa na smútok a tón mojej píšťaly na hlas plačúcich.