Roháček › 1. Samuelova › 20

1. Samuelova

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5
• 6
• 7
• 8
• 9
• 10
• 11
• 12
• 13
• 14
• 15
• 16
• 17
• 18
• 19
• 20
• 21
• 22
• 23
• 24
• 25
• 26
• 27
• 28
• 29
• 30
• 31

Dohovor medzi Jonatánom a Dávidom. Ich smluva.1 A Dávid utiekol z Najota, v Ráme, a prij­dúc vravel pred Jonatánom: Čo som urobil? Čo je mojou ne­právosťou a čo mojím hriechom pred tvojím ot­com, že hľadá moju dušu? 2 A on mu po­vedal: To nech je preč od teba! Nezom­rieš. Hľa, môj otec nerobí ničoho, ani veľkého ani malého, bez toho, aby mi toho nepovedal. A prečože by tedy skrýval môj otec túto vec predo mnou? Niet toho. 3 Ale Dávid ešte pri­sahal na to a riekol: Tvoj otec vie veľmi dob­re, že som našiel milosť v tvojich očiach, a pre­to si povedal: Nech ne­zvie o tom Jonatán, aby ho to ne­trápilo. Ale jako že žije Hos­podin, a jako že žije tvoja duša, tak is­té je, že sot­va je krok medzi mnou a medzi sm­rťou. 4 Vtedy po­vedal Jonatán Dávidovi: Čokoľvek povie tvoja duša, všet­ko ti urobím. 5 A Dávid riekol Jonatánovi: Hľa, zaj­tra bude novmesiac, a ja mám sedieť s kráľom, aby som s ním jedol; ale ma pus­ti, aby som sa skryl na poli až do tretieho večera. 6 Ak ma tvoj otec bude naozaj pos­trádať a bude sa pýtať po mne, po­vieš mu: Dávid ma veľmi prosil, že by smel zabehnúť do Bet­lehema, do svojho mes­ta, lebo je tam výročná obeť za celú jeho rodinu. 7 Ak po­vie tak­to: Dob­re, po­koj tvoj­mu služob­níkovi. Ale keď sa na­hnevá, vtedy vedz, že má pev­ne umienené vykonať zlé. 8 Ale učiníš milosť svoj­mu služob­níkovi, lebo si uviedol svoj­ho služob­níka v sm­luvu Hos­podinovu sám so sebou. No, ak je na mne nejaká neprávosť, zabi ma ty, lebo načo by si ma vodil až k svoj­mu ot­covi?! 9 A Jonatán po­vedal: To nech je preč od teba! Lebo veď jest­li sa is­tot­ne do­zviem, že môj otec má na­ozaj umienené zlé, aby prišlo na teba, či ti toho azda ne­oz­námim? 10 A Dávid riekol Jonatánovi: A kto mi oznámi, čo po­vie alebo čo ti od­povie tvoj otec, tvr­de? 11 Na to po­vedal Jonatán Dávidovi: Poď, vy­j­dime von na pole! A tak vy­šli obi­dvaja na pole. 12 A Jonatán po­vedal Dávidovi: Hos­podin, Bôh Iz­raelov, ­svedok, že pre­zkúmam svoj­ho otca zaj­tra o tom­to čase alebo pozajtre. A keď hľa, je dob­rý na Dávida, nuž dob­re vtedy pošlem k tebe a zjavím ti to. 13 Tak nech učiní Hos­podin Jonatánovi a tak nech pri­dá: keby sa ľúbilo môj­mu ot­covi uviesť na teba zlé, zjavím ti to a pošlem ťa preč a poj­deš v po­koji, a potom nech je Hos­podin s tebou tak, ako bol s mojím ot­com. 14 A či azda i ty, ak ešte budem žiť, či ty neučiníš so mnou milos­ti Hos­podinovej, aby som nezom­rel? 15 A ne­ut­neš svoj­ho milo­sr­den­stva od môj­ho domu až na veky, a to ani vtedy, keď vy­tne Hos­podin ne­priateľov Dávidových, každého, s po­vr­chu zeme. 16 Tak učinil Jonatán sm­luvu s domom Dávidovým a povedal: Hospodin vy­hľadá nep­rávosť z ruky ne­priateľov Dávidových. 17 A ešte raz dal Jonatán pri­sahať Dávidovi vo svojej lás­ke na­proti ne­mu, lebo ho miloval ako svoju vlast­nú dušu. 18 A Jonatán mu po­vedal: Zaj­tra bude novmesiac, a môj otec sa bude pýtať po tebe, keď bude tvoje mies­to prázd­ne. 19 A na tretí deň sídeš rých­le a prij­deš na mies­to, na ktorom si sa bol skryl v deň činu a zo­staneš pri kameni Ázele. 20 A ja vy­strelím tri šípy po jeho strane strieľajúc si do cieľa. 21 A po­tom hľa, pošlem chlap­ca a po­viem: Iď, naj­di šípy! Ak po­viem chlap­covi: Tu hľa, šípy sú sem b­ližšie od teba, vez­mi to! vtedy prij­di, lebo ti je po­koj, a niet nijakého nebez­pečen­stva, jako že žije Hos­podin. 22 Ale ak tak­to po­viem mláden­covi: Tam hľa, šípy sú tam ďalej od teba, v­tedy iď, lebo ťa pre­pus­til Hos­podin. 23 A čo do veci, o ktorej sme hovorili, ja a ty, hľa, Hos­podin bude sved­kom medzi mnou a medzi tebou až na veky. Jonatán zvie o zlosti Saulovej.24 A tak sa skryl Dávid na poli, a bola sláv­nosť novmesiaca, a kráľ si sadol k po­kr­mu jesť. 25 Kráľ sedel na svojej stolici jako inokedy, na stolici pri stene, a Jonatán po­vs­tal, a Ab­ner si sadol vedľa Sau­la, a mies­to Dávidovo zo­stalo prázd­ne. 26 Ale Saul nehovoril toho dňa ničoho, lebo si povedal: Niečo sa mu prihodilo, asi nie je čis­tý, do­zais­ta nie je čis­tý. 27 A stalo sa na druhý deň, na druhý deň sláv­nos­ti novmesiaca, keď zase len bolo prázd­ne mies­to Dávidovo, že po­vedal Saul Jonatánovi, svoj­mu synovi: Prečo ne­prišiel syn Izai­ho ani včera ani dnes k jed­lu? 28 A Jonatán od­povedal Sau­lovi: Dávid si veľmi prosil odo mňa, žeby smel za­beh­núť až do Bet­lehema 29 a po­vedal: Pus­ti ma, prosím, lebo máme rodin­nú obeť bit­nú v mes­te, a sám môj brat mi pri­kázal, aby som prišiel, a tedy ak som našiel milosť v tvojich očiach, do­voľ, prosím, aby som od­behol a videl svojich bratov. Pre­to ne­prišiel ku stolu kráľov­mu. 30 Vtedy sa za­pálil hnev Sau­lov na Jonatána a po­vedal mu: Ty synu pre­vrátenej matere zpurnej, či ja neviem, že si si zvolil syna Izai­ho na svoju han­bu a na han­bu, na­hotu svojej matere? 31 Lebo po všet­ky dni, do­kiaľ len žije syn Izai­ho na zemi, nebudeš stáť pev­ne ani ty ani tvoje kráľov­stvo. Pre­to teraz pošli h­neď a do­veď ho ku mne, lebo je synom smr­ti. 32 A Jonatán od­povedal Sau­lovi, svoj­mu ot­covi, a riekol mu: Prečo má zo­mrieť, čo urobil? 33 Vtedy hodil Saul kopiju do neho, aby ho za­bil. A Jonatán po­znal, že jeho otec má pev­ne umienené za­biť Dávida. 34 A Jonatán vstal od stola roz­pálený hnevom, a nejedol po­kr­mu toho druhého dňa s­láv­nos­ti novmesiaca, pre­tože boles­til pre Dávida, že ho po­tupil jeho otec. Jonatán pošle preč Dávida.35 A stalo sa na­sledujúceho rána, že vy­šiel Jonatán na pole, na čas, do­hovorený s Dávidom, a malý chlapec išiel s ním. 36 A po­vedal svoj­mu chlap­covi: Nože bež a najdi šípy, ktoré vy­strelím. A chlapec bežal, a on vy­strelil šíp tak, aby zaletel pred neho. 37 A keď prišiel chlapec až k mies­tu šípa, ktorý vy­strelil Jonatán, volal Jonatán za chlap­com a vravel: Veď je šíp tam ďalej od teba! 38 A ešte volal Jonatán za chlap­com: Ponáhľaj sa, utekaj rých­le, ne­stoj! A chlapec Jonatánov po­sbieral šípy a prišiel k svoj­mu pánovi. 39 A chlapec ne­vedel o ničom: len Jonatán a Dávid vedeli o veci. 40 Po­tom dal Jonatán svoje zbrane chlap­covi, ktorého mal so sebou, a po­vedal mu: Iď, zanes do mes­ta. 41 A hneď, ako odišiel chlapec, vstal Dávid od polud­nej strany a padol na svoju tvár na zem a po­klonil sa trik­rát, a boz­kajúc jeden druhého plakali spolu, až Dávid veľmi plakal. 42 Po­tom po­vedal Jonatán Dávidovi: Idi v po­koji, a to, čo sme my obi­dvaja pri­sahali, v mene Hos­podinovom, že Hos­podin bude ­sved­kom medzi mnou a medzi tebou a medzi mojím semenom a medzi tvojím semenom, nech stojí až na veky. 43 A Dávid vstal a išiel. A Jonatán sa na­vrátil do mes­ta.