Ekumenický › Jób › 7

Jób

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5
• 6
• 7
• 8
• 9
• 10
• 11
• 12
• 13
• 14
• 15
• 16
• 17
• 18
• 19
• 20
• 21
• 22
• 23
• 24
• 25
• 26
• 27
• 28
• 29
• 30
• 31
• 32
• 33
• 34
• 35
• 36
• 37
• 38
• 39
• 40
• 41
• 42

1 Či nie je údelom človeka na zemi boj? Jeho dni sú ako dni náden­níka, 2 ako ot­rok dych­tí po chlád­ku, ako náden­ník baží po vý­plate. 3 Tak mi bol daný do dedičs­tva chlad­ný svit mesiaca a boli mi nadelené noci út­rap. 4 Keď si ľah­nem, vravím: Kedy už vstanem? Ale večer sa preťahuje a zunuje sa mi pre­hadzovanie až do ús­vitu. 5 Telo sa mi ob­liek­lo do čer­vov, moja koža pop­ras­kala ako hruda suchej zeme a mok­vá. 6 Moje dni pre­beh­li rých­lejšie ako tkáčs­ky čln a skončili sa v beznádeji. 7 Spomeň si, že môj život je len závan vet­ra, moje oko sa ne­vráti po­zrieť sa na krásu. 8 Ne­uz­rie ma oko toho, kto sa na mňa po­zerá. Uprieš na mňa zrak, ale už ma niet. 9 Ako sa rozp­lynul ob­lak a zmizol, tak ten, kto zo­stupuje do ríše mŕt­vych, už ne­vys­túpi. 10 Už sa ne­vráti do svoj­ho domu a doma ho ne­spoz­najú. 11 Takže ja si nej­dem krotiť ús­ta, pre­hovorím z bolesti svoj­ho ducha, s trpkou dušou sa budem sťažovať. 12 Som azda more alebo mor­ská ob­luda, že nado mnou ustanovuješ stráž? 13 Keď vravím: V posteli sa mi uľaví a lôžko ponesie môj nárek, 14 vtedy ma snami desíš a strašíš vidinami, 15 takže moja duša volí za­dusenie, radšej volí sm­rť ako život. 16 Mám toho do­sť! Večne žiť aj tak nebudem! Nechaj ma, veď moje dni sú len már­nosť! 17 Čo je človek, že ho máš za takého veľkého a venuješ mu takú po­zor­nosť, 18 že ho ráno čo ráno navštevuješ a každú chvíľu skúmaš? 19 Do­kedy ne­od­vrátiš odo mňa svoj zrak? Nenecháš ma ani kým ne­pre­hl­tnem slinu! 20 Čo ti spôsobím, ak by som zhrešil, ty strážca ľudí? Prečo si si ma po­stavil za terč, takže som sám sebe na ťar­chu? 21 Prečo mi ne­od­pus­tíš môj hriech a ne­prepáčiš moju vinu? Teraz si ľah­nem do prachu, ty ma budeš hľadať, ale už ma nebude.