Ekumenický › Jób › 14

Jób

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5
• 6
• 7
• 8
• 9
• 10
• 11
• 12
• 13
• 14
• 15
• 16
• 17
• 18
• 19
• 20
• 21
• 22
• 23
• 24
• 25
• 26
• 27
• 28
• 29
• 30
• 31
• 32
• 33
• 34
• 35
• 36
• 37
• 38
• 39
• 40
• 41
• 42

1 Zo ženy zrodený človek žije len krát­ko, ale je sýty ne­pokoja. 2 Rozk­vit­ne ako kvet a zväd­ne, zmiz­ne ako tieň a ne­os­tane stáť. 3 Ty však na takého upieraš oko a pri­vádzaš ho proti sebe na súd. 4 Kto urobí z nečistého čis­té? Ni­kto! 5 Ak sú mu vy­merané dni a u teba je počet jeho mesiacov, hranice, ktoré si mu vy­medzil, ne­prek­ročí. 6 Nedívaj sa na neho, nech si vy­dých­ne, kým ho ako náden­níka deň ne­poteší. 7 Veď aj strom má nádej, ak ho vy­tnú, ešte vy­ženie a jeho výhonok nezanik­ne. 8 Ak aj jeho koreň zo­star­ne v zemi a jeho kmeň odum­rie v prachu, 9 len čo za­cíti vodu, vy­pučí a ako priesada vy­ženie mlád­nik. 10 Keď však zo­mrie muž, ostane ležať, keď za­hynul človek, kde je? 11 Ako keď sa voda stratí z mora a rieka opad­ne a vy­schne, 12 tak aj človek, ak si ľahol, už ne­vs­tane. Kým budú nebesia, ľudia sa zo svoj­ho spán­ku ne­preberú a ne­vs­tanú. 13 Kiežby si ma uschoval v podsvetí a ukryl ma, kým tvoj hnev ne­pres­tane, vy­meral by si mi lehotu a po­tom si na mňa spomenul. 14 Ak muž umrie, azda zase ožije? Každý deň svoj­ho boja by som vy­čkával, kedy príde striedanie! 15 Ty by si za­volal a ja by som ti od­povedal, túžil by si po diele svojich rúk. 16 Teraz by si síce rátal moje kroky, ale ne­všímal by si si môj hriech. 17 Môj zločin by bol za­pečatený vo vreci a moju ne­právosť by si za­trel. 18 Do­kon­ca aj hora sa zrúti a roz­pad­ne a bralo sa po­sunie zo svoj­ho mies­ta. 19 Kamene sa drobia pôsobením vody, jej príval vy­mieľa pôdu, ty však hubíš nádej človeka. 20 Raz a navždy ho pre­môžeš a musí odísť, zmeníš mu tvár a pošleš ho preč. 21 Nedoz­vie sa, či sú jeho synovia vážení, ani nebude vedieť, či budú bez­výz­nam­ní, 22 ale aj tak ho celé telo bolí a jeho duša nad ním smúti.