Ekumenický › Jób › 17

Jób

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5
• 6
• 7
• 8
• 9
• 10
• 11
• 12
• 13
• 14
• 15
• 16
• 17
• 18
• 19
• 20
• 21
• 22
• 23
• 24
• 25
• 26
• 27
• 28
• 29
• 30
• 31
• 32
• 33
• 34
• 35
• 36
• 37
• 38
• 39
• 40
• 41
• 42

1 Môj duch je zlomený, moje dni vy­has­li, os­tal mi len hrob. 2 Okolo mňa je samý po­smeškár a moje oko spočíva na ich uštipačnos­tiach. 3 Záloh za mňa nechaj u seba! Veď kto by sa zveril ako ručiteľ do mojich rúk?! 4 Ich srd­ce zbavil úsud­ku, pre­to ich ne­povýšiš. 5 Ak nie­kto za od­menu udáva priateľov, oči jeho synov oslep­nú. 6 Dal ma ľuďom ako porekad­lo, pre­to si predo mnou ľudia od­pľujú. 7 Oko mi zo­slab­lo od plaču a všet­ky údy môj­ho tela sú ako tieň. 8 Úp­rim­ní sú z toho zhrození a ne­vin­ný sa rozohňuje proti po­kryt­covi. 9 Spravod­livý sa pri­dŕža svojej ces­ty a ten, čo má čis­té ruky, ešte zo­sil­nie. 10 Vy všet­ci však znovu poďte sem, hoci múd­reho medzi vami nenáj­dem. 11 Moje dni prešli, moje plány, túžby môj­ho srd­ca, sú zničené! 12 Za­mieňajú noc za deň, svet­lo je vraj blíz­ko tmy. 13 Ak dúfam, pod­svetie mi bude domovom, v tme si usteliem po­steľ, 14 priepasť oslovím: Ty si môj otec! Čer­vom po­viem: Moja mat­ka a moja ses­tra! 15 Kde je teda moja nádej? Moja nádej — kto ju ešte uvidí? 16 Zo­stúpi k závorám pod­svetia, keď si spolu od­počinieme v prachu.