Ekumenický › Jób › 9

Jób

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5
• 6
• 7
• 8
• 9
• 10
• 11
• 12
• 13
• 14
• 15
• 16
• 17
• 18
• 19
• 20
• 21
• 22
• 23
• 24
• 25
• 26
• 27
• 28
• 29
• 30
• 31
• 32
• 33
• 34
• 35
• 36
• 37
• 38
• 39
• 40
• 41
• 42

Tretia reč Jóba1 Nato Jób od­povedal tak­to: 2 Prav­daže, viem, že je to tak, veď ako môže byť smr­teľník spravod­livý pred Bohom? 3 Ak sa mu za­chce viesť s ním spor, z tisíc otázok mu ne­od­povie ani na jed­nu. 4 On je múd­ry v srdci, od­vážny a sil­ný. Kto sa mu vzop­rel a os­tal celý? 5 Prenáša hory, ony však ne­vedia, že to ich vo svojom hneve pre­vrátil, 6 otriasa zemou, až sa po­hne z miesta, chvejú sa jej stĺpy, 7 pri­kazuje sln­ku, takže ne­vychádza, a hviez­dy uzat­vára pod pečať. 8 On sám rozp­res­tiera nebesia a kráča na mor­ských vl­nách, 9 je tvor­com Veľkého voza aj Orióna, Plejád aj súh­vez­dí juhu. 10 On koná také veľkolepé veci a ne­spočet­né ob­divuhod­né skut­ky, že sa nedajú pre­skúmať. 11 Tu prej­de pop­ri mne, ale ho ne­vidím, minie ma, ale ho ne­vnímam. 12 Keď on niečo uchytí, kto mu v tom za­bráni? Kto mu po­vie: Čo to robíš!? 13 Boh ne­od­vráti svoj hnev. Pred ním sa zhr­bili aj po­máhači Rahaba, 14 ako by som mu teda ja mohol od­vrávať? Ako by som pred ním vy­beral slová? 15 Ani keby som bol spravod­livý, ne­od­povedal by som, len by som svoj­ho Sud­cu prosil o milosť. 16 Keby som za­volal a on by aj od­povedal, ne­verím, že počúval môj hlas. 17 Ten, ktorý ma búr­kou mr­začí a bez­dôvod­ne množí moje rany, 18 vy­dých­nuť mi nedá, len hor­kými kús­kami ma sýti. 19 Po­kiaľ ide o silu, tak on je nez­dol­ný, ak ide o súd, kto ho tam pred­volá? 20 Hoci by som aj bol spravod­livý, moje vlast­né ús­ta ma vy­hlásia za vin­ného, aj keď som bez­úhon­ný, ony to pre­krútia. 21 Som bez­úhon­ný! O dušu mi nej­de! Život sa mi protiví. 22 Je mi to jed­no. Pre­to som po­vedal: On aj bez­úhon­nému, aj bez­božnému chys­tá koniec. 23 Keď bič nie­koho v okamihu usmr­tí, on sa z pokušenia ne­vin­ných len vy­smieva. 24 Krajina je vy­daná do moci bez­božného, no on oči sud­com za­krýva. Ak nie on, tak kto teda? 25 Moje dni sú rých­lejšie ako bežec, ušli a nič dob­ré ne­videli. 26 Pre­beh­li ako čl­ny z tŕstia, ako keď sa orol vrh­ne na korisť. 27 Ak si po­viem: Kiež za­bud­nem na svoje ponosy, vy­hladím si tvár a usmejem sa, 28 mám strach zo všet­kých svojich út­rap, lebo viem, že ma nenecháš bez tres­tu. 29 Ja budem uznaný vin­ným, načo mi je táto már­na námaha? 30 Keby som sa umyl aj snehovo čis­tou vodou a ruky si očis­til v lúhu, 31 aj tak ma po­topíš v jame, že sa mi zhnusia aj vlast­né šaty. 32 Ja pred­sa nie som mu roveň, aby som sa mohol oz­vať: Poďme spolu na súd! 33 Niet toho, kto by medzi nami roz­hodol, kto by na oboch svoju ruku položil. 34 Nech od­vráti odo mňa svoju palicu, nech ma nedesí jeho hrôza, 35 po­tom pre­hovorím a nebudem sa ho báť, lebo môj prípad je iný.