Roháček › 1. Kráľov › 8

1. Kráľov

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5
• 6
• 7
• 8
• 9
• 10
• 11
• 12
• 13
• 14
• 15
• 16
• 17
• 18
• 19
• 20
• 21
• 22

Prenesenie truhly Hospodinovej. Oblak slávy.1 Vtedy shromaždil Šalamún starších Iz­raelových a všet­ky hlavy jeho pokolení, kniežatá ot­cov synov Iz­raelových k sebe, ku kráľovi Šalamúnovi, do Jeruzalema, aby prenies­li truh­lu sm­luvy Hos­podinovej hore, z mes­ta Dávidov­ho, ktorý je Si­on. 2 A tak sa shromaždili ku kráľovi Šalamúnovi všet­ci mužovia Iz­raelovi v mesiaci Etaním, na deň slávnosti, a to je sied­my mesiac. 3 A keď prišli všet­ci starší Iz­raelovi, vzali kňazi truh­lu 4 a prenies­li truh­lu Hos­podinovu hore i stán shromaždenia i všet­ko náradie svätyne, ktoré bolo v stáne a prenies­li to hore kňazi a Levitovia. 5 A kráľ Šalamún i celá obec Iz­raelova, všetci, ktorí sa sišli k ne­mu, s­táli s ním pred truh­lou, a obetovali drob­ný dobytok a voly, ktoré sa ani nezapisovaly ani ne­počítaly pre množs­tvo. 6 A kňazi vnies­li truh­lu sm­luvy Hos­podinovej na jej mies­to do svätyne domu, do svätyne svätých, pod krýd­la cherubov. 7 Lebo cherubi mali roz­tia­hnuté krýd­la nad mies­tom truh­ly a tak pri­krývali cherubíni truh­lu i jej sochory shora. 8 A sochory vy­čnievaly, takže bolo vidieť kon­ce sochorov zo svätyne vo svätyni svätých, ale von ich nebolo vidieť. A sú tam až do tohoto dňa. 9 Nebolo v truh­le ničoho, iba dvoje kamen­ných do­siek, ktoré tam položil Mojžiš na Chórebe, keď učinil Hos­podin sm­luvu so syn­mi Iz­raelovými vtedy, keď vy­šli z Egypt­skej zeme. 10 A stalo sa, keď vy­šli kňazi zo svätyne, že ob­lak na­pl­nil dom Hos­podinov, 11 takže ne­moh­li kňazi ob­stáť a slúžiť pre ob­lak, lebo sláva Hos­podinova na­pl­nila dom Hos­podinov. Požehnanie Šalamúnovo.12 Vtedy po­vedal Šalamún: Hos­podin riekol, že chce bývať v mrákave. 13 No, na­ozaj som vy­stavil dom príbyt­ku pre teba, stále mies­to na to, aby si tam býval na veky. 14 A kráľ ob­rátiac svoju tvár žeh­nal celému shromaždeniu Iz­raelov­mu, a celé shromaždenie Iz­raelovo stálo. 15 A riekol: Požeh­naný Hos­podin, Bôh Iz­raelov, ktorý hovoril svojimi ús­tami s Dávidom, s mojím ot­com, a svojou rukou to naplnil po­vediac: 16 Po celý čas od toho dňa, ktorého som vy­viedol svoj ľud Iz­raela z Egyp­ta, ne­vyvolil som si nik­torého mesta z ni­ktorého po­kolenia Iz­raelov­ho vy­staviť dom, aby tam bolo moje meno, ale som si vy­volil Dávida, aby bol nad mojím ľudom Iz­raelom. 17 A bolo to v srd­ci Dávida, môj­ho ot­ca, vy­staviť dom menu Hos­podina, Boha Iz­raelov­ho. 18 Ale Hos­podin riekol Dávidovi, môj­mu ot­covi: Že to bolo v tvojom srd­ci vy­staviť môj­mu menu dom, dob­re si učinil, že to bolo v tvojom srd­ci. 19 Len že ty nebudeš staväť ten dom, ale tvoj syn, ktorý vy­j­de z tvojich bedier, ten vy­staví môj­mu menu dom. 20 A Hos­podin po­stavil svoje slovo, ktoré hovoril. Lebo som na­stúpil na mies­to Dávida, svoj­ho ot­ca, a sedím na tróne Iz­raelovom, tak ako hovoril Hos­podin, a vy­stavil som dom menu Hos­podina, Boha Iz­raelov­ho. 21 A ustanovil som tam mies­to truh­le, v ktorej je sm­luva Hos­podinova, ktorú učinil s našimi ot­cami vtedy, keď ich vy­viedol z Egypt­skej zeme. Modlitba Šalamúnova.22 A Šalamún sa po­stavil pred ol­tár Hos­podinov pred celým shromaždením Iz­raelovým a rozp­res­trúc svoje ruky k nebesiam 23 riekol: Hos­podine, Bože Iz­raelov, niet tebe podob­ného Boha ani na nebi hore ani na zemi dole, ktorý os­tríhaš sm­luvu a milo­sr­den­stvo svojim služob­níkom, ktorí chodia pred tebou celým svojím srd­com, 24 ty, ktorý si za­choval svoj­mu služob­níkovi Dávidovi, môj­mu ot­covi, to, čo si mu hovoril; a hovoril si svojimi ús­tami a svojou rukou si to naplnil, ako je tomu dnes. 25 A tak teraz, Hos­podine, Bože Iz­raelov, za­chovaj svoj­mu služob­níkovi Dávidovi, môj­mu ot­covi, to, čo si mu hovoril, po­vediac: Nebude ti vy­hladený muž zp­red tvojej tvári, ktorý by sedel na tróne Iz­raelovom, ak len budú os­tríhať tvoji synovia svoju ces­tu, aby chodili predo mnou, jako si ty chodil predo mnou. 26 Tak teraz, Bože Iz­raelov, prosím, nech stojí pev­ne tvoje slovo, ktoré si hovoril svoj­mu služob­níkovi Dávidovi, môj­mu ot­covi. 27 Lebo či vskut­ku bude Bôh bývať na zemi? ! Veď hľa, nebesia a nebesia nebies ťa ne­ob­siah­nu, a čo po­tom ten­to dom, ktorý som vy­stavil! 28 Ale však pohliadni na mod­lit­bu svoj­ho služob­níka a na jeho po­kor­nú pros­bu, Hos­podine, môj Bože, počuj radost­né po­krikovanie a mod­lit­bu, ktorú sa dnes mod­lí tvoj služob­ník pred tebou, 29 aby boly tvoje oči ot­vorené na ten­to dom noc i deň, na mies­to, o ktorom si po­vedal: Nechže je moje meno tam, aby si vy­slýchal mod­lit­bu, ktorú sa bude mod­liť tvoj služob­ník na tom­to mies­te. 30 A budeš počúvať na po­kor­nú pros­bu svoj­ho služob­níka a svoj­ho ľudu Iz­raela, ktorú sa bude mod­liť na tom­to mies­te, a tak ty vy­počuješ na mies­te svoj­ho bývania, na nebesiach, a vy­slyšíš a od­pus­tíš. 31 Keby zhrešil človek proti svoj­mu blížnemu, a naložia mu prísahu, aby pri­sahal, a keď prij­de prísaha pred tvoj ol­tár do tohoto domu, 32 ty vy­počuj na nebesiach a učiň a roz­súď svojich služob­níkov od­súdiac bez­božného dajúc mu jeho ces­tu na jeho hlavu a ospravedl­niac spraved­livého dajúc mu podľa jeho spraved­livos­ti.- 33 Keby bol porazený tvoj ľud Iz­rael pred ne­priateľom, pre­tože zhrešil proti tebe, a keď sa na­vrátia k tebe a budú oslavovať tvoje meno a budú sa ti modliť a po­kor­ne ťa prosiť v tom­to dome, 34 ty vy­slyš na nebesiach a od­pus­ti hriech svoj­ho ľudu Iz­raela a na­vráť ich do zeme, ktorú si dal ich ot­com. 35 Keby boly za­vrené nebesia, a nebolo by dažďa, pre­tože zhrešili proti tebe, a keby sa mod­lili na tom­to mies­te a oslavovali by tvoje meno a odvrátili by sa od svoj­ho hriechu, pre­tože si ich zo­hnul, 36 ty vy­slyš na nebesiach a od­pus­ti hriech svojich služob­níkov a svoj­ho ľudu Iz­raela, k­torých si zohnul, pre­to, že ich učíš dob­rej ces­te, ktorou majú ísť, a daj zase dážď na svoju zem, ktorú si dal svoj­mu ľudu za dedičs­tvo. 37 Keby bol hlad v zemi, keby bol mor, sucho, ruda; kobyl­ky, chrús­ty keby boly; keby ho sov­rel jeho ne­priateľ v zemi jeho brán, keby ho stih­la jakákoľvek rana, jakákoľvek ne­moc: 38 každú mod­lit­bu, každú po­kor­nú pros­bu, ktorú by mal ktorýkoľvek človek, všetok tvoj ľud Iz­rael, ktorí by po­znali, každý ranu svoj­ho srd­ca a rozp­re­strel by svoje ruky k tomuto domu, 39 ty vy­slyš na nebesiach, na pev­nom mies­te svoj­ho bývania a od­pusť a učiň a daj každému podľa všet­kých jeho ciest, ktorý znáš jeho srd­ce - lebo len ty sám znáš srd­ce všet­kých synov človeka -, 40 aby sa ťa báli po všet­ky dni, ktoré budú žiť na tvári zeme, ktorú si dal našim ot­com. 41 Áno, i cudzin­ca, ktorý nie je z tvoj­ho ľudu Iz­raela, keby prišiel z ďalekej zeme pre tvoje meno, 42 pre­tože počujú o tvojom veľkom mene a o tvojej moc­nej ruke a o tvojom vy­stretom ramene - tedy keby prišiel a mod­lil by sa v tom­to dome, 43 ty vy­slyš na nebesiach, na pev­nom mies­te svoj­ho bývania, a učiň všet­ko, o čo bude volať k tebe, cudzinec, aby po­znaly všet­ky národy zeme tvoje meno, aby sa ťa bály jako tvoj ľud Iz­rael, a aby vedely, že je tvoje meno menované nad tým­to domom, ktorý som vy­stavil. 44 Keby vy­šiel tvoj ľud do boja proti svoj­mu ne­priateľovi, ces­tou, ktorou by si ich po­slal, a keď sa budú mod­liť Hos­podinovi, ob­rátení smerom k mes­tu, ktoré si si vy­volil, a k domu, ktorý som vy­stavil tvoj­mu menu, 45 vy­slyš na nebesiach ich mod­lit­bu a ich po­kor­nú pros­bu a učiň ich súd. 46 Keby zhrešili proti tebe (lebo veď nieto človeka, ktorý by neh­rešil), a roz­hneval by si sa na nich a vy­dal by si ich ne­priateľovi, a ich jat­ci by ich zajali do zeme ne­priateľa, už či ďalekej a či blíz­kej, 47 a keby vstúpili do seba v zemi, do ktorej by boli zajatí, a ob­rátili by sa a po­kor­ne by prosili volajúc k tebe v zemi tých, ktorí ich zajali, a vraveli by: Zhrešili sme, činili sme pre­vrátene a páchali sme bez­božnosť, 48 a tedy keby sa na­vrátili k tebe celým svojím srd­com a celou svojou dušou v zemi svojich ne­priateľov, ktorí ich zajali, a keby sa ti mod­lili, ob­rátení smerom k svojej zemi, ktorú si dal ich ot­com, ­smerom k mes­tu, ktoré si vy­volil, a k domu, ktorý som vy­stavil tvoj­mu menu: 49 vy­slyš na nebesiach, na pev­nom mies­te svoj­ho bývania, ich mod­lit­bu a ich po­kor­nú pros­bu a učiň ich súd 50 a od­pus­ti svoj­mu ľudu, čo zhrešil proti tebe, i všet­ky ich pre­stúpenia, ktorými pre­stúpili proti tebe, a daj ich v zľutovanie pred tými, ktorí ich zajali, aby sa zľutovali nad nimi, 51 lebo sú tvojím ľudom a tvojím dedičs­tvom, ktorých si vy­viedol z Egyp­ta, zp­ro­stred želez­nej pece, 52 a tak nech sú tvoje oči ot­vorené na po­kor­nú pros­bu tvoj­ho služob­níka a na po­kor­nú pros­bu tvoj­ho ľudu Iz­raela, aby si počul na nich vo všet­kom ich volaní k tebe. 53 Lebo ty si ich od­delil sebe za dedičs­tvo z­pomedzi všetkých národov zeme, jako si hovoril skr­ze Mojžiša, svoj­ho služob­níka, keď vy­viedol našich ot­cov z Egyp­ta, Panov­níku Hos­podine! Šalamún znova dobrorečí Izraelovi.54 A stalo sa, keď sa pre­stal Šalamún mod­liť Hos­podinovi všet­ku túto mod­lit­bu a po­kor­nú pros­bu, že po­vs­tal zp­red ol­tára Hos­podinov­ho s kľačania na svojich kolenách s­pus­tiac svoje ruky, rozp­res­treté k nebesiam, 55 a stojac žeh­nal celé shromaždenie Iz­raelovo velikým hlasom hovoriac: 56 Požeh­naný Hos­podin, ktorý dal od­počinutie svoj­mu ľudu Iz­raelovi, všet­ko tak, ako hovoril. Ne­pad­lo ani jediné slovo zo všet­kých tých jeho dob­rých slov, ktoré hovoril skr­ze Mojžiša, svoj­ho služob­níka. 57 Nech je Hos­podin, náš Bôh, s na­mi, jako bol s našimi ot­cami, nech nás ne­opus­tí a nech nás ne­od­miet­ne, 58 aby na­klonil naše srd­ce k sebe, aby sme chodili po všet­kých jeho ces­tách a os­tríhali jeho pri­kázania, jeho ustanovenia a jeho súdy, ktoré pri­kázal našim ot­com. 59 A nech sú tieto moje slová, ktorými som po­kor­ne prosil pred Hos­podinom, blíz­ke Hos­podinovi, nášmu Bohu, vod­ne i vnoci, aby činil súd svoj­ho služob­níka a súd svoj­ho ľudu Iz­raela, vždy v ten is­tý deň to, čo na ktorý pri­pad­ne, 60 aby po­znaly všet­ky národy zeme, že Hos­podin je Bôh, a že niet iného. 61 A tak nech je celé vaše srd­ce s Hos­podinom, naším Bohom, aby ste chodili v jeho ustanoveniach a aby ste os­tríhali jeho pri­kázania jako tohoto dňa. Slávnostná obeť a prepustenie Izraela.62 A kráľ a všetok Iz­rael s ním obetovali bit­nú obeť pred Hos­podinom. 63 A Šalamún obetoval bit­nú obeť po­koj­nú, ktorú obetoval Hos­podinovi dvad­saťd­va tisíc volov, a drob­ného stáda sto dvad­sať tisíc, a tak po­svätili dom Hos­podinov kráľ i všet­ci synovia Iz­raelovi. 64 Toho dňa po­svätil kráľ pro­stredok dvora, ktorý je pred domom Hos­podinovým, lebo tam obetoval zápal­nú obeť aj obet­ný dar obil­ný i tuky po­koj­ných obetí, lebo medený ol­tár, ktorý bol pred Hos­podinom, bol malý na to, aby bol mohol pojať takú zápalnú obeť a taký obetný dar obil­ný i tie tuky po­koj­ných obetí. 65 A tedy slávil Šalamún toho času sláv­nosť a celý Iz­rael s ním, veľké shromaždenie, sídené z celej zeme, od­tiaľ, ako sa ide do Chamatu, až po Egypt­ský po­tok, pred Hos­podinom, naším Bohom, sedem dní a sedem dní, š­tr­násť dní. 66 Potom ôsmeho dňa pre­pus­til ľud. A oni požehnajúc kráľa od­išli do svojich stánov radujúci sa a veselého srd­ca pre všet­ko to dob­ré, ktoré učinil Hos­podin Dávidovi, svoj­mu služob­níkovi, a Iz­raelovi, svoj­mu ľudu.