Roháček › 1. Kráľov › 22

1. Kráľov

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5
• 6
• 7
• 8
• 9
• 10
• 11
• 12
• 13
• 14
• 15
• 16
• 17
• 18
• 19
• 20
• 21
• 22

Achab sa chystá s Jozafatom na vojnu.1 A sedeli na po­koji tri roky; nebolo voj­ny medzi Sýri­ou a medzi Iz­raelom. 2 A stalo sa v treťom roku, že prišiel Jozafat, jud­ský kráľ, dolu k iz­rael­skému kráľovi. 3 A iz­rael­ský kráľ po­vedal svojim služob­níkom: Či viete, že Rámot Gileád pat­rí nám? A my mlčíme na­mies­to toho, aby sme ho vzali z ruky sýr­skeho kráľa. 4 Pre­to po­vedal Jozafatovi: Či poj­deš so mnou do voj­ny do Rámot Gileáda? Na to riekol Jozafat iz­rael­skému kráľovi: Ja som ako ty, môj ľud ako tvoj ľud, moje kone jako tvoje kone. Falošní proroci Achabovi a Micheáš.5 Po­tom riekol Jozafat iz­rael­skému kráľovi: Opýtaj sa dnes, prosím, na slovo Hos­podinovo. 6 A iz­rael­ský kráľ shromaždil prorokov, okolo štyris­to mužov, a po­vedal im: Či mám ísť do voj­ny proti Rámot Gileádu a či nechať tak? A odpovedali: Iď hore, Pán dá do ruky kráľovej. 7 Ale Jozafat riekol: Či nie je tu už proroka Hos­podinov­ho, aby sme sa opýtali toho? 8 Na to po­vedal iz­rael­ský kráľ Jozafatovi: Je tu ešte jeden muž, skr­ze ktorého by bolo možno opýtať sa Hos­podina, ale ja ho nenávidím, lebo mi ne­prorokuje dob­rého, iba zlé, Micheáš, syn Jim­lu. Avšak Jozafat riekol: Nech tak nehovorí kráľ! 9 Vtedy za­volal iz­rael­ský kráľ jed­ného komor­níka a po­vedal: Do­veď sem rýchle Micheáša, syna Jim­lu! 10 A iz­rael­ský kráľ a Jozafat, jud­ský kráľ, sedeli každý na svojom tróne, od­iati k­ráľov­ským rúchom, na voľnom pries­tore pri vchode do brány mes­ta Samárie. A všet­ci tí proroci prorokovali pred nimi. 11 A Cedekiáš, syn Kenaanov, si bol spravil želez­né rohy a po­vedal: Tak­to hovorí Hos­podin: Týmito budeš klať Sýrov, do­kiaľ im len ne­učiníš kon­ca. 12 A všet­ci proroci prorokovali tak a vraveli: Iď hore do Rámot Gileáda a konaj šťast­ne, a Hos­podin dá do ruku kráľovej. 13 A po­sol, ktorý išiel za­volať Micheáša, mu hovoril a vravel: Nože hľa, slová prorokov, ako by jednými ús­ty, p­red­povedajú kráľovi dob­ré veci; nech je tedy, prosím, tvoje slovo jako slovo nie­ktorého z nich, a hovor dob­ré. 14 Ale Micheáš riekol: Ako že žije Hos­podin, že iba to, čo mi po­vie Hos­podin, to budem hovoriť. 15 Keď po­tom prišiel ku kráľovi, po­vedal mu kráľ: Micheášu, či máme ísť proti Rámot Gileádu do voj­ny a či necháme tak? A on mu riekol: Iď hore a konaj šťast­ne, a Hos­podin dá do ruky kráľovej. 16 A kráľ mu po­vedal: Koľko ráz ťa mám za­viazať prísahou, že mi nebudeš hovoriť iného, len prav­du v mene Hos­podinovom? 17 Vtedy riekol: Videl som všet­kého Iz­raela rozp­týleného po vr­choch ako ov­ce, ktoré ne­majú pas­tiera. A Hos­podin riekol: Títo ne­majú pána, nech sa na­vrátia každý do svoj­ho domu v po­koji. 18 Na to po­vedal iz­rael­ský kráľ Jozafatovi: Či som ti ne­povedal, že mi nebude prorokovať dob­ré, ale iba zlé? 19 A riekol: Pre­to počuj slovo Hos­podinovo: Videl som Hos­podina sedieť na jeho tróne, a všet­ko nebes­ké voj­sko stálo pri ňom po jeho pravej a po jeho ľavej strane. 20 A Hos­podin riekol: Kto oklame Achaba, aby išiel hore a padol v Rámot Gileáda? A keď hovoril jeden to, a druhý hovoril iné, 21 vy­šiel von nejaký duch a po­staviac sa pred Hos­podinom po­vedal: Ja ho oklamem. A Hos­podin mu riekol: Akým spôsobom? 22 A on odpovedal: Vy­j­dem a budem lživým duchom v ús­tach všet­kých jeho prorokov. A riekol: Oklameš, aj zmôžeš, vy­j­di a učiň tak. 23 A teraz hľa, Hos­podin dal lživého ducha do úst všet­kých tých­to tvojich prorokov, a Hos­podin hovoril proti tebe zlé. 24 Vtedy pri­stúpil Cedekiáš, syn Kenaanov, a uderil Micheáša na líce a po­vedal: Kde-kade od­išiel Duch Hos­podinov odo mňa, aby hovoril tebe? 25 A Micheáš riekol: Hľa, uvidíš toho dňa, keď poj­deš z izby do iz­by, aby si sa skryl. 26 A iz­rael­ský kráľ po­vedal: Poj­mi Micheáša a za­veď ho zpät k Amonovi, kniežaťu mes­ta, a k Jo­ašovi, synovi kráľov­mu. 27 A po­vieš: Tak­to hovorí kráľ: Vsaďte tohoto do žalára a dávaj­te mu jesť chlieb súženia a vodu súženia, do­kiaľ ne­prij­dem v po­koji. 28 Ale Micheáš po­vedal: Ak sa ty naozaj na­vrátiš v po­koji, nehovoril Hos­podin skr­ze mňa. A doložil: Počuj­te to ľudia, všet­ci! Achab zomrie vo vojne.29 A tak od­išiel iz­rael­ský kráľ i Jozafat, jud­ský kráľ, hore do Rámot Gileáda. 30 A iz­rael­ský kráľ po­vedal Jozafatovi: Pre­strojiť sa, a ísť do boja; ale ty si len obleč svoje rúcho. A tak sa pre­strojil iz­rael­ský kráľ a išiel do boja. 31 A sýr­sky kráľ pri­kázal svojim veliteľom vozov, trid­siatim a dvom, a po­vedal: Nebojuj­te ani s malým ani s veľkým, ale iba s iz­rael­ským kráľom samot­ným. 32 A stalo sa, keď uvideli velitelia vozov Jozafata, že riek­li: Do­is­ta je to iz­rael­ský kráľ! A uhli sa proti nemu bojovať. Vtedy skríkol Jozafat. 33 A stalo sa, keď uvideli velitelia vozov, že to nie je iz­rael­ský kráľ, že sa ob­rátili preč od neho. 34 Tu nejaký muž na­tiahol lučište vo svojej pros­tote, a ranil iz­rael­ského kráľa tam, kde sa pan­cier spojuje. Pre­to po­vedal svoj­mu voz­kovi: Ob­ráť svoje ruky a vy­vez ma z voj­ska, lebo som ťažko ne­moc­ný. 35 A keď sa roz­mohol boj toho dňa, po­stavený bol kráľ na voze na­proti Sýrom. A zo­mrel večer a vy­lial krv z rany do vnút­ra do voza. 36 Po­tom, o západe sln­ka, išiel krik táborom volajúc: Každý do svoj­ho mes­ta a každý do svojej zeme! 37 A tak zo­mrel kráľ, a do­pravili ho do Samária a po­chovali kráľa v Samárii. 38 A keď umývali voz pri ryb­níku Samárie, lízali psi jeho krv, kým sa tam umývali smil­nice, čo sa stalo podľa slova Hos­podinov­ho, ktoré hovoril. 39 A os­tat­né deje Achabove a všet­ko to, čo robil, aj o dome zo slonovej kos­ti, ktorý vy­stavil, aj o všetkých mes­tách, ktoré vy­stavil, či nie je to na­písané v knihe letopisov kráľov Iz­raelových? 40 A tak ľahol Achab a ležal so svojimi ot­cami, a kraľoval Achaziáš, jeho syn, mies­to neho. Kraľovanie Jozafatovo.41 A Jozafat, syn Azu, začal kraľovať nad Júdom vo štvr­tom roku Achaba, iz­rael­ského kráľa. 42 Jozafat mal trid­saťpäť rokov, keď začal kraľovať a kraľoval dvad­saťpäť rokov v Jeruzaleme. A meno jeho mat­ky bolo Azuba, dcéra Šil­chiho. 43 A chodil po všet­kých ces­tách Azu, svoj­ho ot­ca, ne­uhol sa od toho robiac to, čo je dobré v očiach Hos­podinových. 44 Len že výšiny ne­us­túpily; ľud ešte vždy obetoval a kadil na výšinách. 45 A Jozafat uzav­rel mier s iz­rael­ským kráľom. 46 A os­tat­né deje Jozafatove a jeho udat­nosť, ktorú do­kázal, a jako bojoval, či nie je to na­písané v knihe letopisov kráľov Júdových? 47 Aj ostatok za­svätených smilstvu, ktorí boli po­zos­tali za dní Azu, jeho ot­ca, od­pratal zo zeme. 48 Vtedy nebolo kráľa v Edom­sku; spravujúci úrad­ník bol kráľom. 49 A Jozafat si bol nadovážil taršíšs­kych lodí, aby od­išiel do Ofíra po zlato, ale ne­išiel, lebo lode stros­kotaly v Eci­on-gábere. 50 Vtedy po­vedal Achaziáš, syn Achabov, Jozafatovi: Nech idú moji služob­níci s tvojimi služob­ník­mi na lodiach. Ale Jozafat nech­cel. 51 A tak ľahol Jozafat a ležal so svojimi ot­cami a bol po­chovaný so svojimi ot­cami v mes­te Dávida, svoj­ho ot­ca, a kraľoval Jehorám, jeho syn, mies­to neho. Achaziáš, robil zlé.52 Achaziáš, syn Achabov, začal kraľovať nad Iz­raelom v Samárii v sedem­nás­tom roku Jozafata, jud­ského kráľa, a kraľoval nad Iz­raelom dva roky. 53 A robil to, čo je zlé v očiach Hos­podinových, a chodil po ces­te svoj­ho otca a po ces­te svojej matere a po ces­te Jeroboáma, syna Nebátov­ho, ktorý spôsobil to, aby hrešil Iz­rael. 54 A slúžil Bálovi a klaňal sa mu a tak popudzoval Hos­podina, Boha Iz­raelov­ho, cel­kom tak, ako robil jeho otec.