Roháček › Skutky › 27

Skutky

Skutky apoštolov

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5
• 6
• 7
• 8
• 9
• 10
• 11
• 12
• 13
• 14
• 15
• 16
• 17
• 18
• 19
• 20
• 21
• 22
• 23
• 24
• 25
• 26
• 27
• 28

Pavel nastúpi cestu do Ríma. Búrka na mori.1 A keď bolo usúdené, že sa máme od­plaviť do Itálie, od­dali Pav­la i nie­ktorých iných väzňov stot­níkovi, menom Júliusovi, z pluku jeho veličen­stva. 2 A keď sme vy­šli na ad­ramyten­skú loď majúc sa plaviť na mies­ta pop­ri Ázii, od­plavili sme sa, a bol s nami Aris­tarch, Macedonec z Tesaloniky. 3 A na druhý deň sme sa do­plavili do Sidona. A keďže Július lás­kave za­ob­chádzal s Pav­lom, do­volil mu ísť k priateľom, aby sa po­starali o neho. 4 A keď sme sa od­tiaľ pus­tili, plavili sme sa popod Cyp­rus, pre­tože sme mali vet­ry proti sebe. 5 A tak pre­plaviac sa morom pop­ri Cilícii a Pam­fýlii prišli sme do Myry v Lycii. 6 Tam našiel stot­ník alexan­drín­sku loď, ktorá sa plavila do Itálie, a vlodil nás do nej. 7 A keď sme sa už mnoho dní po­maly plavili a led­va sme sa do­stali na­proti Knídu, a že nás ta nepripustil vietor, pod­plavili sme sa pod Krétu pop­ri Sal­móne. 8 A keď sme sa po­tom, aj to len s veľkou ťažkosťou, pre­plavili pop­ri nej, prišli sme na jakési mies­to, zvané Krás­ny prí­stav, blíz­ko ktorého mies­ta bolo mes­to Lasea. 9 A keď bolo prešlo hod­ne času, a plav­ba už bola nebez­pečná, pre­tože už bol po­minul aj pôst, na­pomínal Pavel 10 a hovoril im: Mužovia, vidím, že plav­ba bude s­pojená s trudom a s veľkou stratou nie len ná­kladu a lode, ale aj našich životov. 11 Ale stot­ník viacej veril kor­midel­níkovi a majiteľovi lode ako tomu, čo hovoril Pavel. 12 A pre­tože bol prí­stav ne­príhod­ný na pre­zimovanie, väčšina z nich sa uradila od­plaviť sa aj od­tiaľ, ak by sa len vraj moh­li nejako do­stať do Fénixu a tam pre­zimovať. To je prí­stav na Kréte, ktorý hľadí smerom juhozápad­ného a severozápad­ného vet­ra. 13 A keď začal podúvať vietor od polud­nia, dom­nievali sa, že už držia, čo si boli umienili, vy­tiah­li tedy kot­vy a plavili sa bližšie pop­ri Kréte. 14 Ale po krát­kom čase uderil na ňu búr­livý vietor, zvaný Eurok­lydon. 15 A keď bola loď za­chvátená a ne­moh­la čeliť vet­ru, popus­tili sme a nies­lo nás. 16 A pod­beh­núc pod nejaký os­trôvok, zvaný Klau­da, sot­va sme moh­li zvládať čln, 17 ktorý keď vy­tiah­li, po­užívali po­mocí pod­pasujúc loď. A bojac sa, aby nenarazili na piesočinu Syrtu, spus­tili plach­tu a tak sa nies­li. 18 A keď len víchor veľmi zmietal na­mi, na druhý deň vy­hadzovali náklad 19 a na tretí vlast­nými rukami po­vy­hadzovali náradie lode. 20 A keď sa len za viacej dní ne­ukazovaly ani sl­n­ce ani hviez­dy, a že stále doliehal veľký nečas na­pokon bola vzatá všet­ka nádej, že by sme moh­li byť za­chránení. Pavel hovorí, že mali prijať jeho radu; teší, že nikto nezahynie.21 Po­tom po mnohom hladovaní za­stal si Pavel v ich strede a po­vedal: Mali ste ma po­slúch­nuť, mužovia, a ne­púšťať sa s Kréty a usporiť si toto trápenie a tú zt­ratu. 22 A čo do teraz, na­pomínam vás, aby ste sa nebáli, lebo ni­ktorý z vás ne­prij­de o život, iba čo loď zahynie. 23 Lebo tej­to noci sa po­stavil vedľa mňa an­jel Boha, ktorého som a ktorému i slúžim, 24 a po­vedal: Neboj sa, Pav­le, musíš stáť pred cisárom, a hľa, Bôh ti daroval všet­kých tých, ktorí sa plavia s tebou. 25 Pre­to, mužovia, neboj­te sa, lebo verím Bohu, že bude tak, ako mi bolo hovorené. 26 Ale musíme naraziť na jakýsi os­trov. 27 A keď prišla š­tr­nás­ta noc, a my sme boli sem a ta zmietaní na Ad­riatic­kom mori, okolo pol­noci dom­nievali sa plav­ci, že sa k nim blíži jakási zem. 28 A spus­tiac olov­nicu našli hĺb­ky dvadsať siah. A keď sa od­plavili kúsok ďalej a zase spus­tili olovo, našli pät­násť siah. 29 A bojac sa, aby sme nejako nenarazili na ús­kalie, spus­tili so zadu lode štyri kot­vy a priali si, aby bol deň. 30 A keď hľadali lod­níci spôsob, ako utiecť z lode, a spus­tili čln do mora, pod zámien­kou, že s predu lode spus­tia kot­vy, 31 po­vedal Pavel stot­níkovi a vojakom: Ak títo nezos­tanú na lodi, vy ne­môžete byť za­chránení. 32 Vtedy po­od­tínali vojaci po­v­razy čl­na a dali mu pad­núť do mora. 33 A do toho času, kým sa malo dniť, na­pomínal Pavel všet­kých, aby si zajed­li, a po­vedal: Je tomu dnes š­tr­nás­ty deň, čo očakávate hlad­ní a nejete ničoho. 34 Pre­to vás prosím, žeby ste si zajed­li, lebo to je na vašu vlast­nú zá­chranu, lebo vám ni­ktorému ani vlas s hlavy nez­hynie. 35 A keď to po­vedal a vzal chlieb, poďakoval Bohu pred všet­kými a od­lomil a začal jesť. 36 A keď sa tak všet­ci roz­veselili, zajed­li si aj oni. 37 A bolo nás všet­kých duší na lodi dve­sto sedem­desiatšesť. 38 A keď sa na­sýtili po­kr­mu, ľahčili loď vy­hadzujúc zbožie do mora. Loď narazí a zaviazne.39 A keď bol deň, ne­poz­nali zeme, ale spozorovali jakúsi zátoku, ktorá mala prí­stup­ný breh, a uradili sa, že, ak im bude možné, k nemu doženú loď. 40 A po­vyťahujúc kot­vy do­okola pus­tili sa do mora a zároveň popus­tili i viazad­lá vesiel a vy­z­dvih­núc vet­ru pred­nú plach­tu kärovali k brehu. 41 Ale že sa do­stali na mies­to, kde splývajú dve moria, dali lodi naraziť, pri čom pred­ná časť lode za­boriac sa zo­stala ne­po­hnuteľná, a za­dná sa lámala silou vĺn. 42 V­tedy radili vojaci, aby po­bili väzňov, aby nie­ktorý, keď vy­pláva, ne­utiekol. 43 Ale stot­ník chcúc za­chrániť Pav­la za­bránil im vykonať ich úmysel a dal po­vel, aby tí, ktorí vedia a môžu plávať, skočili a vy­šli pr­ví na zem 44 a os­tat­ní, ktorí na do­skách, ktorí na niečom inom z lode, a takým činom sa stalo, že sa všet­ci šťast­ne za­chránili na zem.