Evanjelický › Žalmy › 104

Žalmy

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5
• 6
• 7
• 8
• 9
• 10
• 11
• 12
• 13
• 14
• 15
• 16
• 17
• 18
• 19
• 20
• 21
• 22
• 23
• 24
• 25
• 26
• 27
• 28
• 29
• 30
• 31
• 32
• 33
• 34
• 35
• 36
• 37
• 38
• 39
• 40
• 41
• 42
• 43
• 44
• 45
• 46
• 47
• 48
• 49
• 50
• 51
• 52
• 53
• 54
• 55
• 56
• 57
• 58
• 59
• 60
• 61
• 62
• 63
• 64
• 65
• 66
• 67
• 68
• 69
• 70
• 71
• 72
• 73
• 74
• 75
• 76
• 77
• 78
• 79
• 80
• 81
• 82
• 83
• 84
• 85
• 86
• 87
• 88
• 89
• 90
• 91
• 92
• 93
• 94
• 95
• 96
• 97
• 98
• 99
• 100
• 101
• 102
• 103
• 104
• 105
• 106
• 107
• 108
• 109
• 110
• 111
• 112
• 113
• 114
• 115
• 116
• 117
• 118
• 119
• 120
• 121
• 122
• 123
• 124
• 125
• 126
• 127
• 128
• 129
• 130
• 131
• 132
• 133
• 134
• 135
• 136
• 137
• 138
• 139
• 140
• 141
• 142
• 143
• 144
• 145
• 146
• 147
• 148
• 149
• 150

Oslava stvoriteľského Božieho diela1 Dob­roreč, duša moja, Hos­podinovi! Ó Hos­podine, Bože môj, si veľmi veľký! Pri­odel si sa nád­herou a velebou,
2 halíš sa do svet­la sťa do rúcha, roz­pínaš nebo ako stan.
3 Na vodách si buduješ siene, z ob­lakov robíš si po­vozy, na kríd­lach vet­ra sa uberáš.
4 Vet­ry si robíš po­slami a blčiaci oheň sluhami.
5 Založil si zem na jej pilieroch, ne­sk­láti sa na večné veky.
6 Zá­plavou za­kryl ju sťa rúchom, na vr­choch stáli vody.
7 Pred Tvojou hroz­bou od­tiek­li, rachotom Tvoj­ho hromu za­plašené.
8 Vr­chy sa vy­norili, kles­li doliny na mies­to, ktoré si im vy­medzil.
9 Položil si im hrádzu, ktorú ne­prek­ročia, aby opäť nezak­ryli zem.
10 Vy­púšťaš pramene do po­tokov; po­medzi vr­chy pre­tekajú.
11 Na­pájajú všet­ku poľnú zver; divé osly hasia svoj smäd.
12 Nad nimi býva vtác­tvo nebes­ké, spomedzi vetiev vy­dáva hlas.
13 Za­vlažuješ vr­chy zo svojich siení; zem na­sýti sa ovocím Tvojich diel.
14 Tráve dáš rásť pre dobytok, bylinám na úžitok človeku, aby vy­viedol chlieb zo zeme,
15 i víno, čo roz­veselí srd­ce človeku, aby sa skvela od oleja tvár, a chlieb, čo po­silňuje srd­ce človeka.
16 Na­sycujú sa stromy Hos­podinove, céd­re libanon­ské, ktoré On za­sadil,
17 na ktorých hniez­dia vtáky, i bocian, ktorému sú domom cyp­rusy.
18 Vy­soké vr­chy sú pre kam­zíkov a svišťom sú útočis­kom skaly.
19 On stvoril mesiac na určenie času; sln­ko vie, kde má za­padať.
20 Pri­vádzaš tmu, a tak na­stáva noc; v nej sa hýbe všet­ka les­ná zver.
21 Levíčatá revú za korisťou, od Boha si po­krm žiadajú.
22 Keď sln­ko vy­chádza, utiah­nu sa, líhajú si do svojich br­lohov.
23 Človek vy­chádza za svojou prácou, a za tým, čo robí do večera.
24 Ako mnoho je Tvojich diel, ó Hos­podine! Všet­ky si múd­ro učinil, zem je pl­ná Tvoj­ho tvor­stva.
25 Tu more veľké, šírošíre; tam hemženia je bez počtu i živočíchov malých s veľkými.
26 Tam lode plavia sa, tam Leviatan, čo si ho stvoril, by sa hrával v ňom.
27 Všet­ko to očakáva od Teba, aby si im načas dával po­krm.
28 Keď im ho dávaš, zbierajú; ot­váraš ruku, na­sýtia sa dob­rými vecami.
29 Keď skrývaš svoju tvár, ľakajú sa; keď od­nímaš im ducha, skonávajú a vracajú sa do prachu.
30 Keď svoj­ho Ducha vy­sielaš, sú stvorené; tak ob­novuješ po­vrch zeme.
31 Naveky sláva Hos­podinovi! Nech sa raduje Hos­podin zo svojich diel!
32 Keď po­zrie na zem, tá sa chveje; dot­kne sa vr­chov, tie vy­dávajú dym.
33 Spievať chcem Hos­podinovi, kým žijem, hrať svoj­mu Bohu, kým tu budem.
34 Nech Mu je milé moje pre­mýšľanie! Ja sa budem radovať v Hos­podinovi.
35 Nech zmiz­nú hriešnici zo zeme! A nech už nieto bez­božných! Dob­roreč, duša moja, Hos­podinovi! Haleluja!