RoháčekJób41

Jób

Nikto neostojí pred Bohom. Pokračuje o leviatánovi.1 Hľa, nádej človeka na neho je klam­ná. Alebo či sa do­kon­ca už i na jeho po­hľad rúti na zem? 2 Nik­to nie je taký smelý, ani len aby ho zo­budil. A k­de kto potom sa po­staví predo mnou?! 3 Kto ma kedy predišiel voľačím, aby som od­platil? Čokoľvek je pod všet­kými nebesami, je moje. 4 Nebudem mlčať o jeho údoch o sile a kráse jeho ustrojenia. 5 Kto od­kryje po­vrch jeho rúcha? S dvoj­itou svojou úz­dou kto pri­stúpi? 6 Kto ot­vorí vráta jeho tvári? Okolo jeho zubov je strach. 7 Pýchou ryhy jeho štítov; každý je privrený jako tesná pečať. 8 Jeden prilieha k druhému tak, že vzduch ne­voj­de medzi ne. 9 Každý ľne pev­ne k druhému; držia sa spolu a ne­od­stávajú od seba. 10 Jeho kýchanie žiari svet­lom a jeho oči jako riasy ran­nej zory. 11 Z jeho úst vy­chádzajú fak­le; uletujú oh­nivé is­kry. 12 Z jeho chriapov vy­chádza dym; je to jako vrúci kotol a horiaca sitina. 13 Jeho dych roz­paľuje uhlie, a plameň vy­chádza z jeho úst. 14 V jeho šiji pre­býva sila, a pred ním vý­skoky uteká strach. 15 Kusy jeho mäsa pev­ne sa držia. Všet­ko je na ňom ako uliate, ani sa ne­poh­ne. 16 Jeho srd­ce je uliate jako z kameňa, a je uliate, pev­né jako spod­ný žer­nov. 17 Jeho dvi­hnutia sa boja i najsilnejší; zlyhajú od zdr­tenia. 18 Keby ho niek­to dostihol mečom, jeho meč neostojí, ani kopija ani strela ani pan­cier. 19 Po­važuje železo za slamu, za hnilé drevo meď. 20 Strela z luku ho ne­poh­ne na útek; kamene z praku sa mu ob­rátia na plevy. 21 Kyjak po­važuje za suché steb­lo; smeje sa šramotu kopije. 22 Pod ním je os­trie črepu; stelie hrot, ako čo by to bolo na blato. 23 Pôsobí, aby vrela hl­bina jako hr­niec; robí more nádobou s­trojenej masti. 24 Za ním svieti draha; po­važuje priepasť za be­zvlád­ne šediny. 25 Nie je mu podob­ného na zemi; ktorý by bol učinený tak, bez strachu. 26 ­Smele pozrie na čokoľvek vy­soké; je kráľom nad všet­kými šel­mami.

RoháčekJób41