Roháček › Jób › 19

Jób

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5
• 6
• 7
• 8
• 9
• 10
• 11
• 12
• 13
• 14
• 15
• 16
• 17
• 18
• 19
• 20
• 21
• 22
• 23
• 24
• 25
• 26
• 27
• 28
• 29
• 30
• 31
• 32
• 33
• 34
• 35
• 36
• 37
• 38
• 39
• 40
• 41
• 42

Job žiada priateľov netrápiť, ale zľutovať sa. Zlé, ktoré ho stihlo.1 Na to zase odpovedal Job a riekol: 2 Do­kedy budete trápiť moju dušu a dokedy ma budete dr­tiť rečami? 3 Toto ste ma už desaťk­rát zhanili. Či sa nehan­bíte, že ma tak mučíte? 4 Ale nech je tak, že som na­ozaj zblúdil; môj blud zo­stane pri mne. 5 Jest­li sa skutočne honosíte proti mne a kar­háte na mne moju po­tupu, 6 vtedy vedz­te, že ma Bôh sprev­rátil a obňal ma svojou sieťou. 7 Hľa, jest­li kričím p­re násilie, ne­od­povedá sa mi; volám o po­moc, neni súdu. 8 Ohradil moju stez­ku tak, že ne­prej­dem, a na moje chod­níky položil tmu. 9 Sv­liekol so mňa moju slávu a ta preč od­stránil korunu mojej hlavy. 10 Roz­boril ma na všet­kých stranách, a idem ta, a vy­vrátil ako strom moju nádej. 11 K tomu za­pálil proti mne svoj hnev a po­važuje ma sebe tak ako svojich protiv­níkov. 12 Razom prišly jeho čaty, vy­sypali proti mne svoju ces­tu a táboria vôkol môj­ho stánu. 13 Mojich bratov vzdialil odo mňa, a moji známi sa mi cele od­cudzili. 14 Moji príbuz­ní vy­stali a moji známi za­bud­li na mňa. 15 Moji spolu­domáci a moje diev­ky ma po­važujú za cudzieho; stal som sa cudzozem­com v ich očiach. 16 Volám na svoj­ho sluhu, ale ne­od­povedá, i keď ho pek­ne prosím svojimi ús­ty. 17 Môj dych je cudzí mojej žene a cudzia moja po­kor­ná pros­ba synom môj­ho lona. 18 Ešte i dec­ká mnou po­hŕdajú; i keď chcem vstať, hovoria proti mne. 19 Zošk­livili si ma všet­ci mužovia mojej rady, a tí, k­torých milujem, ob­rátili sa proti mne. 20 Moja kosť lipí na mojej koži a na mojom mäse, a unikol som iba s kožou svojich zubov. 21 Zľutuj­te sa nado mnou, zľutuj­te sa nado mnou vy, moji priatelia, lebo ruka Božia sa ma dot­kla. 22 Prečo ma prena­sledujete jako sil­ný Bôh a ne­na­sýtite sa už môj­ho mäsa? 23 Oj, aby boly spísané moje reči! Oj, aby boly za­značené do knihy! 24 Želez­ným ryd­lom a olovom; aby boly na večnosť vy­tesané do skaly! Jeho Vykupiteľ žije; jeho nádeja.25 Ale ja viem, že môj vy­kupiteľ žije a po­sled­ný sa po­staví nad prachom. 26 A keď raz toto všet­ko rozborí moju kožu, po­tom zo svoj­ho tela uvidím Boha, 27 ktorého ja uvidím sebe, a moje oči budú vidieť a nie cudzí. Moje ľad­viny hynú v mojej vnútor­nos­ti. 28 Is­tot­ne by ste mali po­vedať: Načo ho máme prena­sledovať? Keď sa koreň dob­rej veci na­chodí vo mne. 29 Boj­te sa meča, lebo po­msta za neprávosti je meč. Aby ste vedeli, že bude súd!