Roháček › Jób › 30

Jób

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5
• 6
• 7
• 8
• 9
• 10
• 11
• 12
• 13
• 14
• 15
• 16
• 17
• 18
• 19
• 20
• 21
• 22
• 23
• 24
• 25
• 26
• 27
• 28
• 29
• 30
• 31
• 32
• 33
• 34
• 35
• 36
• 37
• 38
• 39
• 40
• 41
• 42

Jobovo terajšie poníženie a jeho potupa; volá na Boha, ktorý sa neohlasuje.1 A teraz sa mi smejú vekom mladší odo mňa, ktorých ot­cami som opo­vr­hoval, ani len ich postaviť so psami svoj­ho drob­ného stáda. 2 A načo by mi aj bola bývala sila ich rúk? Zhynula u nich vláda. 3 Nedos­tat­kom a hladom zmorení, tí, ktorí obh­rýzali vy­práh­lu zem, šero pus­tiny a púšte, 4 ktorí tr­hali zeliny po chras­tinách, a koreň jalov­ca bol ich po­kr­mom. 5 Boli vy­hnaní zpomedzi ľudí; kričali na nich ako na zlodeja, 6 takže museli bývať vo výmole po­tokov, v dierach prachu a skál. 7 Revali medzi chras­tinami; boli sob­raní pod tŕne, 8 synovia bláz­na i synovia človeka bez mena; boli vy­pudení zo zeme. 9 A teraz som sa stal ich pes­ničkou a som im vravou. 10 Ošk­livia si ma; vzďaľujú sa odo mňa a neštítia sa pľuvať mi do tvári, 11 pre­tože Bôh rozviazal moju tetivu a zt­rápil ma; p­reto odvrhli úz­du pred mojou tvárou. 12 Po pravici po­vs­táva mladá sber­ba; pod­rážajú mi nohy a na­hadzujú proti mne ces­ty svojej zhuby. 13 Roz­ryli môj chod­ník; do­pomoh­li k mojej zkaze tí, ktorí sami nemajú spomoc­níka. 14 Prišli na mňa jako širokou trh­linou; valia sa jako búr­ka. 15 Hrôzy sa ob­rátili na mňa; stíha to moju dôs­toj­nosť ako vietor, a moja spása po­minula jako ob­lak. 16 A teraz sa moja duša roz­lieva vo mne; po­chytily ma dni trápenia. 17 Noc vr­tá moje kos­ti a lúpi odo mňa, a moji hlodajúci, čer­vy, neležia zaháľajúc. 18 Veľkou silou mení sa moje rúcho na ne­poz­nanie; sviera ma to jako obojok mojej suk­ne. 19 Vr­hol ma do blata, takže som podob­ný prachu a popolu. 20 Volám k tebe, Bože, o po­moc, a ne­od­povedáš mi; stojím, a len hľadíš a hľadíš na mňa. 21 Ob­rátil si sa mi v ukrut­níka; mocou svojej ruky útočíš na mňa. 22 Vy­z­dvihol si ma do vet­ra a vysadil si ma naň a pôsobíš to, aby som sa rozp­lýval v hukote búrky. 23 Lebo viem, že ma ob­rátiš do smr­ti a do domu, do ktorého sa shromaždí každý živý. 24 Len že či ne­vys­trie človek ruky i v rumoch; aj keď hynie, pre­to len kričí o po­moc. 25 Je prav­da, že som plakal nad tým, kto prežíval tvr­dé dni; že moja duša smútila nad chudob­ným. 26 P­reto som s is­totou očakával dob­ré, ale prišlo zlé; nadejal som sa na svet­lo, a prišiel mrak. 27 Moje vnútor­nos­ti vrú a nech­cú sa upokojiť; nadišly na mňa dni trápenia. 28 Chodím smut­ný bez s­vitu slnca; stojím v shromaždení a volám o po­moc. 29 Stal som sa bratom šakalov a druhom m­ladých pštrosov. 30 Moja koža sčer­nela a lúpe sa so mňa, a moja kosť horí od horúčos­ti. 31 A tak sa ob­rátila moja har­fa na zár­mutok a moja píšťala na hlas plačúcich.