Roháček › Jób › 14

Jób

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5
• 6
• 7
• 8
• 9
• 10
• 11
• 12
• 13
• 14
• 15
• 16
• 17
• 18
• 19
• 20
• 21
• 22
• 23
• 24
• 25
• 26
• 27
• 28
• 29
• 30
• 31
• 32
• 33
• 34
• 35
• 36
• 37
• 38
• 39
• 40
• 41
• 42

Človek ako kvet a tieň. Väčšia nádej stromu.1 Človek, splodený zo ženy, je krát­keho veku a sýty ne­pokoja. 2 Vy­j­de jako kvet z puku a uväd­ne; uteká jako tieň a nezas­tane. 3 A ešte i na takého ot­váraš svoje oči a mňa uvodíš so sebou v súd! 4 Kto môže vydať čis­té z nečis­tého? Ni­kto! - 5 Ak tedy sú určené jeho dni, počet jeho mesiacov je u teba; položil si mu hranice, ktorých ne­prek­ročí: 6 od­vráť od neho svoj po­zor, aby mal ch­víľu pokoj, až by sa po­tešil ako nájom­ník svoj­mu dňu. 7 Lebo strom má nádej: ak ho vy­tnú, zase vy­ras­tie, a jeho výhonok ne­vyhynie. 8 Jest­li sa zo­starie jeho koreň v zemi, a jeho peň zo­mrie, v prachu: 9 keď za­vonia vodu, z­nova vypučí a ženie vet­vi jako sadenec. 10 Ale muž zo­mrie, pre­možený md­lobou; a keď vy­pus­tí človek dušu, kdeže je?! 11 Ako keď odtekajú vody z jazera, a rieka siak­ne a vy­sychá: 12 tak i človek, keď ľahne, ne­vs­tane; do­kiaľ len budú nebesia, ne­prebudia sa ani sa nezobudia zo svoj­ho spán­ku. 13 Oj, aby si ma ukryl v hrobe, aby si ma za­kryl, do­kiaľ by sa neodvrátil tvoj hnev, aby si mi uložil lehotu a po­tom sa roz­pamätal na mňa! 14 Ak zo­mrie muž, či ešte kedy ožije? V­tedy po všet­ky dni svoj­ho vojenia budem sa nadejať, do­kiaľ len ne­prij­de moja zmena. 15 Za­voláš, a ja sa ti ohlásim; budeš túžiť po diele svojich rúk. 16 Lebo vtedy budeš počítať moje kroky: nebudeš strieh­nuť na môj hriech. 17 Moje pre­stúpenie bude zapečatené v uzlíku, a za­trieš moju ne­právosť. 18 Ale teraz ako keď padá vrch, že sa drobí, a skala, keď sa od­trh­ne od svoj­ho mies­ta; 19 voda mr­ví kamene, a jej lejaky od­plavujú prach zeme, tak si za­hubil nádej smr­teľného človeka. 20 Večne ho pre­máhaš, a ide ta; mení svoju tvár a tak ho za­háňaš. 21 Či sú potom jeho synovia sláv­ni, ne­vie o tom, a či sú chatr­ní, ne­pozoruje na to. 22 Ale jeho telo boles­tí spolu s ním, a tak i jeho duša smúti tam spolu s ním.