Roháček › Jób › 17

Jób

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5
• 6
• 7
• 8
• 9
• 10
• 11
• 12
• 13
• 14
• 15
• 16
• 17
• 18
• 19
• 20
• 21
• 22
• 23
• 24
• 25
• 26
• 27
• 28
• 29
• 30
• 31
• 32
• 33
• 34
• 35
• 36
• 37
• 38
• 39
• 40
• 41
• 42

Prosí Boha o pomoc; zostáva mu iba hrob.1 Môj duch je roz­rušený; moje dni has­nú; z­bývajú mi hroby. 2 Je is­té, že je posmech pos­mievačov u mňa, a moje oko má dlieť na ich po­burovaní! 3 Nože polož záloh; zaruč sa u seba za mňa! Lebo veď k­de kto iný uderí do mojej ruky! 4 Pre­tože si pri­kryl ich srd­ce, aby nerozumeli, pre­to ich ani nepovýšiš. 5 K­to za podiel oznámi blížnych, toho synov oči sa za­tmejú. 6 Ale ma vy­stavil ľuďom za prís­lovie, a stal som sa takým, ktorému sa pľuje do tvári. 7 Moje oko zo­slab­lo od žiaľu, a všet­ky moje údy sú podob­né tôni. 8 S­tatoční ľudia priami sa hrozia nad tým, a ne­vin­ný sa po­buruje nad po­kryt­com. 9 Avšak spraved­livý sa bude držať svojej ces­ty, a ten, kto je čis­tých rúk, pri­berie sily. 10 Ale i vy všetci sa vráťte a nože poďte! Lež nenaj­dem medzi vami múd­reho. 11 Moje dni sa po­minuly; moje úmys­ly sú roz­tr­hané, dedičs­tvá môj­ho srd­ca. 12 Noc mi obracajú na deň, a zase vraj svetlo je blízko tmy. 13 I keby som niečo očakával, jed­nako bude hrob mojím domom; vo tme si usteliem svoju ložu. 14 Jame pri­volám: Ty si môj otec! Moja mať a moja ses­tra p­rivolám červom. 15 Kde je tedy moje očakávanie? A čo do môj­ho očakávania, kto kedy ho uvidí? 16 Všet­ko to sostúpi k závorám hrobu, akže všet­ko spolu spočíva na prachu.