Roháček › Jób › 4

Jób

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5
• 6
• 7
• 8
• 9
• 10
• 11
• 12
• 13
• 14
• 15
• 16
• 17
• 18
• 19
• 20
• 21
• 22
• 23
• 24
• 25
• 26
• 27
• 28
• 29
• 30
• 31
• 32
• 33
• 34
• 35
• 36
• 37
• 38
• 39
• 40
• 41
• 42

Elifaz Témanský obviňuje Joba z netrpezlivosti. Bôh vraj kára iba bezbožných.1 Na to od­povedal Elifaz Téman­ský a riekol: 2 Jest­li sa po­kúsime p­rehovoriť k tebe slovo, neunaví ťa to? Ale kto by sa aj mohol zdržať, aby nehovoril?! 3 Hľa, učieval si mnohých a zomd­lené ruky si po­silňoval; 4 tvoje slová po­z­dvihovaly klesajúceho, a zmocňoval si kolená, ktoré sa na­kláňaly od slabosti. 5 A keď teraz prišlo toto na teba, ťažko to ne­sieš; dot­klo sa ťa, a si predesený. 6 Či nebola tvoja bohabojnosť tvojou nádejou, tvojím očakávaním bez­úhon­nosť tvojich ciest? 7 Nože sa roz­pomeň, k­de ktorý ne­vin­ný kedy zahynul? Alebo kde boli kedy spravedliví vy­hladení? 8 Jako som vídal tých, ktorí orali ne­právosť a siali trápenie, že to i žali. 9 Za­hynuli od dychu Božieho a od ducha jeho hnevu zanik­li. 10 Revanie ľva a hlas ľvice umĺk­ne, a zuby ľvíčat bývajú vy­lámané; 11 starý lev hynie, keď nieto koris­ti, a mláďatá ľvice sa roz­pŕch­nu. Desné videnie. Vraj ešte len aj u anjelov nedostatok.12 Ale ku mne sa pri­krad­lo slovo, a moje ucho po­chytilo niečo málo z toho. 13 V dumách, pochádzajúcich z nočných videní, keď pri­páda hl­boký spánok na ľudí, 14 nadišiel na mňa strach, a pochytilo ma trasenie, čo prestrašilo množstvo mojich kos­tí. 15 Lebo nejaký duch prešiel pop­red moju tvár: dup­kom vstaly vlasy na mojom tele. 16 Za­stál, ale som ne­poz­nal jeho tvári, len nejaká podoba s­tála pred mojimi očima. Bolo ticho, a počul som nejaký hlas: 17 Či je smr­teľný človek spraved­livejší ako Bôh, alebo či je muž čis­tejší nad toho, ktorý ho učinil? 18 Hľa, ne­verí ani svojim sluhom a pri svojich an­jeloch zis­til nedos­tatok. 19 A čo po­tom povedať o tých, ktorí bývajú v domoch z hliny, ktorých zá­klad je založený na prachu? ! Ro­zdr­tia ich skôr ako moľa. 20 Od rána do večera bývajú skrúšení; bez toho, že by si toho všímali, hynú na večnosť. 21 Či nej­de ta s nimi aj ich sláva? Zomierajú, ale nie v múd­ros­ti.