Evanjelický › 2. Samuelova › 13

2. Samuelova

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5
• 6
• 7
• 8
• 9
• 10
• 11
• 12
• 13
• 14
• 15
• 16
• 17
• 18
• 19
• 20
• 21
• 22
• 23
• 24

Amnón a Támár1 Dávidov syn Ab­solón mal krás­nu ses­tru menom Támár; Dávidov syn Am­nón si ju za­miloval. 2 Am­nón sa sužoval, až ochorel pre svoju ses­tru Támár, lebo bola pan­nou, a jemu sa zdalo ne­možné do­pus­tiť sa niečoho voči nej. 3 Mal však priateľa menom Jónádáb. Bol to syn Dávidov­ho brata Šimeu. Jónádáb bol veľmi múd­ry človek. 4 Po­vedal mu: Prečo ty, kráľov­ský syn, zo dňa na deň tak chrad­neš? Ne­povieš mi to? Am­nón mu po­vedal: Milujem Támár, ses­tru môj­ho brata Ab­solóna. 5 Jónádáb mu po­vedal: Ľah­ni si na lôžko a rob sa chorým. Keď ťa príde po­zrieť tvoj otec, po­vedz mu: Nech príde moja ses­tra Támár a dá mi jesť; nech mi pred mojimi očami pri­praví po­krm, aby som to videl a jedol z jej ruky. 6 Am­nón si teda ľahol a robil sa chorým. Keď ho kráľ prišiel po­zrieť, Am­nón mu po­vedal: Nech príde moja ses­tra Támár a nech pri­praví pred mojimi očami dva koláče; chcel by som jesť z jej ruky. 7 Po­tom Dávid po­slal Támár od­kaz: Choď do domu svoj­ho brata Am­nóna a pri­prav mu po­krm. 8 Keď prišla do domu svoj­ho brata, on ležal. Vzala ces­to, vy­miesila ho a pri­pravila pred jeho očami. Upiek­la koláče. 9 Po­tom vzala pan­vicu, položila pred neho, ale on nech­cel jesť. Tu po­vedal Am­nón: Pošlite všet­kých mužov odo mňa preč! Vtedy všet­ci mužovia od neho od­išli. 10 Nato Am­nón po­vedal Támár: Prines mi to jed­lo do iz­by, chcel by som ho jesť z tvojej ruky. Támár vzala koláče, ktoré pri­pravila, a zanies­la ich svoj­mu bratovi Am­nónovi do iz­by. 11 Keď mu podávala jesť, uchopil ju a po­vedal jej: Poď, ľah­ni si ku mne, ses­tra moja. 12 Ona mu od­povedala: Nie, brat môj, nerob mi násilie, lebo tak sa nerobí v Iz­raeli. Ne­páchaj nehaneb­nosť. 13 Kdeže sa podejem od han­by, a ty budeš ako nejaký nehaneb­ník v Iz­raeli. Ale pre­hovor s kráľom; on ma tebe ne­odop­rie. 14 On ju však ne­počúvol, a keďže bol moc­nejší ako ona, ponížil ju a spal s ňou. 15 Nato Am­nóna za­chvátila veľká nenávisť voči nej, takže väčšia bola nenávisť, ktorou ju nenávidel, ako lás­ka, ktorou ju miloval. Po­tom jej po­vedal: Zo­ber sa a choď! 16 Ona mu od­povedala: Väčšiu kriv­du mi robíš tým, že ma od­háňaš, ako tým, čo si mi pred­tým urobil. Ale nech­cel ju počúvať. 17 Za­volal si mláden­ca, ktorý ho ob­sluhoval, a po­vedal: Vy­žeň ju odo mňa a za­mkni za ňou dvere! 18 Mala na sebe dl­hé šaty s rukáv­mi, lebo také plášte si ob­liekali kráľov­ské dcéry, pan­ny. Keď ju jeho služob­ník vy­hnal von a za­mkol za ňou dvere, 19 Támár si po­sypala hlavu popolom a roz­trh­la dl­hé šaty s rukáv­mi, ktoré mala na sebe, položila si ruku na hlavu a nariekala, kade šla. 20 Jej brat Ab­solón jej po­vedal: Bol pri tebe tvoj brat Am­nón? Umĺk­ni teraz, ses­tra moja, on je tvoj brat, ne­pripúšťaj si to tak k srd­cu. Támár zo­stala osamotená v dome svoj­ho brata Ab­solóna. 21 Keď sa o tom všet­kom do­počul kráľ Dávid, veľmi sa roz­hneval. 22 Ab­solón však nehovoril s Am­nónom ani po zlom, ani po dob­rom, lebo znenávidel Am­nóna za to, že zne­uc­til jeho ses­tru Támár. Absolónova pomsta23 Po dvoch rokoch strihali ovce u Ab­solóna v Baal-Chacóre, ktoré leží pri Ef­rajime. Ab­solón tam po­zval všet­kých kráľov­ských synov. 24 Ab­solón prišiel ku kráľovi a po­vedal: Hľa, u tvoj­ho služob­níka je strihanie oviec. Nech ide, prosím, so svojimi sluhami kráľ a jeho sluhovia. 25 Ale kráľ mu po­vedal: Nie, syn môj, nechoďme všet­ci, aby sme ti neboli na ťar­chu. Hoci na neho naliehal, nech­cel ísť, ale s po­zdravom ho pre­pus­til. 26 Ab­solón po­vedal: Ak nie, nech ide, prosím, s nami môj brat Am­nón. Od­povedal mu kráľ: Prečo by mal ísť s tebou? 27 Ale keď Ab­solón naliehal na neho, po­slal s ním Am­nóna a všet­kých kráľov­ských synov. 28 I roz­kázal Ab­solón svojim sluhom: Dávaj­te po­zor, keď bude mať Am­nón z vína dob­rú vôľu, a ja vám po­viem: Ud­rite na neho, vtedy ho za­bite. Neboj­te sa! Veď som vám to ja roz­kázal. Buďte zmužilí a udat­ní! 29 Vtedy Ab­solónovi sluhovia urobili s Am­nónom tak, ako im Ab­solón pri­kázal. Nato všet­ci kráľov­skí synovia vy­skočili, každý na svoju mulicu, a utiek­li. 30 Kým ešte boli na ces­te, došla k Dávidovi zvesť: Ab­solón po­bil všet­kých kráľov­ských synov a ne­os­tal z nich ani jeden. 31 Nato kráľ vstal, roz­tr­hol si rúcho a ľahol si na zem. Všet­ci jeho služob­níci stáli okolo neho s roz­tr­hnutým rúchom. 32 Nato sa oz­val Jónádáb, syn Dávidov­ho brata Šimeu: Nech si môj pán ne­mys­lí, že po­bil všet­kých mláden­cov, kráľov­ských synov, lebo len Am­nón je mŕt­vy, pre­tože to bolo Ab­solónovi vid­no na tvári od toho dňa, čo tam­ten zne­uc­til jeho ses­tru Támár. 33 Tak teraz nech si to pán môj, kráľ, ne­pripúšťa k srd­cu a nech ne­vraví, že všet­ci kráľovi synovia zo­mreli, lebo je mŕt­vy len Am­nón. 34 Ab­solón však utiekol. Keď sa mládenec na stráži začal po­zor­ne dívať, za­zrel zrazu pri­chádzať mnoho ľudí od choronajim­skej ces­ty po hor­skom svahu. 35 Nato po­vedal Jónádáb kráľovi: Aj­hľa, pri­chádzajú kráľov­skí synovia; tak je, ako po­vedal tvoj služob­ník. 36 Sot­va to do­povedal, hľa, kráľov­skí synovia prišli a dali sa do hlas­ného náreku; i kráľ a všet­ci jeho služob­níci veľmi plakali. 37 Ab­solón však ušiel, a od­išiel ku gešúr­skemu kráľovi Tal­majovi, Amíchúrov­mu synovi. Dávid však smútil za svojím synom deň čo deň. 38 Keď Ab­solón utiekol, od­išiel do Gešúru a bol tam tri roky. 39 I za­túžil kráľ Dávid ísť za Ab­solónom, lebo sa už zmieril s Am­nónovou sm­rťou.