Evanjelický › 2. Samuelova › 19

2. Samuelova

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5
• 6
• 7
• 8
• 9
• 10
• 11
• 12
• 13
• 14
• 15
• 16
• 17
• 18
• 19
• 20
• 21
• 22
• 23
• 24

1 Jóábovi oznámili: Hľa, kráľ plače a smúti za Ab­solónom. 2 Víťazs­tvo toho dňa sa tak zmenilo na smútok pre všetok ľud, pre­tože ľud počúval v ten deň: Kráľ žiali za svojím synom. 3 Ľud sa ten deň vkrádal do mes­ta, ako sa vkrádajú ľudia, keď sa han­bia, že utiek­li z boja. 4 Kráľ si za­kryl tvár a na­hlas bedákal: Syn môj Ab­solón, syn môj, syn môj! Jóáb napomína Dávida5 Vtedy vošiel Jóáb do domu ku kráľovi a po­vedal: Dnes si po­tupil všet­kých svojich služob­níkov, ktorí ti dnes za­chránili život, i život tvojich synov, tvojich dcér, a život tvojich žien, a život tvojich vedľajších žien. 6 Lebo miluješ tých, čo ťa nenávidia, a nenávidíš tých, čo ťa milujú. Veru dnes si ukázal, že ti nezáleží na tvojich kniežatách a služob­níkoch, lebo dnes som po­znal, že by sa ti bolo páčilo, keby Ab­solón zo­stal nažive a my všet­ci boli by sme dnes mŕt­vi. 7 Pre­to teraz vstaň, vy­j­di von a pre­hovor k srd­cu svojich služob­níkov; lebo pri­sahám na Hos­podina, že ak ne­vyj­deš, ani jeden ne­os­tane s tebou túto noc, a bude to pre teba horšie ako všet­ko zlé, čo ťa pos­tih­lo od tvojej mlados­ti až doteraz. 8 Vtedy kráľ vstal a po­sadil sa v bráne. Oznámili všet­kému ľudu: Aj­hľa, kráľ sedí v bráne. Nato všetok ľud prišiel pred kráľa. Ale Iz­rael sa roz­utekal, každý do svoj­ho stanu. Dávidov návrat z Machanajimu9 Vtedy sa strh­la zvada medzi všet­kým ľudom po všet­kých iz­rael­ských kmeňoch. Hovorili: Kráľ nás vy­tr­hol z rúk našich ne­priateľov, on nás vy­slobodil z rúk Filištín­cov, a teraz utiekol z krajiny pred Ab­solónom. 10 A Ab­solón, ktorého sme po­mazali nad sebou, zo­mrel v boji! Prečo sa teraz zdráhate pri­viesť kráľa späť? 11 Pre­to kráľ Dávid po­slal ku kňazom Cádókovi a Eb­játárovi od­kaz: Pre­hovor­te s jud­skými staršími a po­vedz­te im: Prečo chcete po­sled­ní pri­viesť späť kráľa do jeho domu? Lebo o čom hovoril celý Iz­rael, do­stalo sa až do kráľov­ho domu. 12 Vy ste moji bratia, moja kosť a moje telo, prečo chcete po­sled­ní pri­viesť kráľa? 13 Amásovi po­vedz­te: Nie si ty moja kosť a moje telo? Toto nech mi učiní Boh a toto nech pri­dá, ak na­mies­to Jóába ty nebudeš voj­vod­com u mňa po všet­ky časy. 14 Tak si na­klonil srd­ce všet­kých jud­ských mužov do jed­ného. I po­slali ku kráľovi od­kaz: Vráť sa i všet­ci tvoji služob­níci. 15 Kráľ sa vrátil a prišiel až k Jor­dánu; Júda prišiel do Gil­gálu kráľovi v ús­trety, aby pre­viez­li kráľa cez Jor­dán. Šimeí prosí o milosť16 Aj Šimeí, syn Ben­jamín­ca Géru, ktorý bol z Bachurímu, sa ponáhľal a šiel s jud­skými mužmi v ús­trety kráľovi Dávidovi. 17 Bolo s ním tisíc mužov z Ben­jamína, aj služob­ník Sau­lov­ho domu Cíbá a s ním jeho pät­násť synov i jeho dvad­sať služob­níkov. Prešli cez Jor­dán až pred kráľa. 18 Prešli cez brod, aby pre­viez­li kráľovu rodinu a urobili to, čo uzná za dob­ré. Vtedy Gérov syn Šimeí pri pre­chode cez Jor­dán padol pred kráľom 19 a pre­hovoril k ne­mu: Nech mi môj pán ne­počíta ne­právos­ti a ne­spomína, ako ťa tupil tvoj služob­ník v deň, keď môj pán a kráľ vy­šiel z Jeruzalema. Nech si to kráľ ne­pripus­tí k srd­cu, 20 lebo tvoj služob­ník vie, že zhrešil. Dnes však z celého domu Jozefov­ho pri­chádzam pr­vý v ús­trety svoj­mu pánovi a kráľovi. 21 Nato po­vedal Cerújin syn Abíšaj: Či ne­má zo­mrieť Šimeí za to, že pre­klínal po­mazaného Hos­podinov­ho? 22 Ale Dávid od­povedal: Čo mám robiť s vami, synovia Cerúje, že ste mi dnes na po­kušenie? Dnes má byť nie­kto usmr­tený v Iz­raeli? Či vari ne­viem, že som dnes kráľom nad Iz­raelom? 23 Po­tom po­vedal kráľ Šimeímu: Ne­um­rieš! A kráľ sa mu za­prisahal. Mefibóšet sa ospravedlňuje24 Aj Sau­lov vnuk Mefibóšet vy­šiel v ús­trety kráľovi; ale ne­ošet­roval si nohy, ne­up­ravoval si fúzy a ne­pral si šaty od toho dňa, čo od­išiel kráľ, až do dňa, keď sa v po­koji vrátil. 25 Keď prišiel v ús­trety kráľovi do Jeruzalema, kráľ sa ho opýtal: Prečo si nešiel so mnou, Mefibóšet? 26 On od­povedal: Pán môj a kráľ, môj služob­ník ma oklamal, lebo keď som ja, tvoj služob­ník, po­vedal: Osed­laj mi os­la, sad­nem si na neho a pôj­dem s kráľom, lebo tvoj služob­ník je krivý, 27 ohovoril tvoj­ho služob­níka u môj­ho pána a kráľa. Ale môj pán a kráľ je ako an­jel Boží; pre­to urob tak, ako uznáš za dob­ré. 28 Lebo celý dom môj­ho otca nič iné ne­mohol očakávať od môj­ho pána a kráľa ako sm­rť, ale ty si po­sadil svoj­ho služob­níka medzi tých, ktorí jed­li pri tvojom stole. Akého práva by som sa ešte mohol do­volávať? Čoho sa mám ešte dožadovať od kráľa? 29 Kráľ mu od­povedal: Prečo hovoríš toľko o svojich veciach? Po­vedal som: Ty a Cíbá si roz­deľte pole! 30 Mefibóšet od­povedal kráľovi: Nech si aj všet­ko vez­me, len keď sa môj pán a kráľ v po­koji vrátil do svoj­ho domu. Dávid pozýva Barzillaja do Jeruzalema31 I Bar­zil­laj Gileád­sky vy­šiel z Rogelímu a prišiel s kráľom k Jor­dánu, aby ho cezeň pre­viedol. 32 Bar­zil­laj bol veľmi starý, osem­desiat­ročný; on vy­držiaval kráľa, kým býval v Machanajime, lebo to bol veľmi zámožný človek. 33 Kráľ po­vedal Bar­zil­lajovi: Prej­di so mnou, a ja ťa budem vy­držiavať u seba v Jeruzaleme. 34 Ale Bar­zil­laj od­povedal kráľovi: Koľkože rokov budem ešte žiť, aby som šiel s kráľom do Jeruzalema? 35 Dnes mám osem­desiat rokov; či viem ešte rozo­znať, čo je dob­ré a čo zlé? Či môže tvoj služob­ník ochut­nať, čo je alebo pije? Či môže počúvať hlas spevákov a speváčok? Prečo by tvoj služob­ník mal byť ešte na ťar­chu svoj­mu pánovi, kráľovi? 36 Len máličko pôj­de tvoj služob­ník s kráľom za Jor­dán. Prečo by sa mi chcel kráľ takouto od­menou od­platiť? 37 Do­voľ, prosím, nech sa vráti tvoj služob­ník; nech zo­mrie vo svojom mes­te, pri hrobe svoj­ho otca a mat­ky. Ale tu je tvoj služob­ník Kim­hám, on nech ide s mojím pánom a kráľom; urob s ním, ako uznáš za dob­ré. 38 Vtedy kráľ po­vedal: Kim­hám pôj­de so mnou, a ja s ním naložím, ako ty uznáš za dob­ré. Urobím ti, čo si želáš odo mňa. 39 A keď všetok ľud prešiel cez Jor­dán, a aj kráľ prešiel, po­boz­kal kráľ Bar­zil­laja a na roz­lúčku ho požeh­nal; a on sa vrátil na svoje mies­to. 40 Tak sa po­bral kráľ do Gil­gálu a Kim­hám šiel s ním; kráľa sprevádzal všetok ľud jud­ský aj polo­vica iz­rael­ského domu. 41 Tu prišli ku kráľovi všet­ci iz­rael­skí mužovia a pýtali sa ho: Prečo ťa nám ukrad­li naši bratia, jud­skí mužovia, a pre­vied­li cez Jor­dán kráľa a jeho dom, i všet­kých Dávidových mužov s ním? 42 Nato všet­ci jud­skí mužovia od­povedali iz­rael­ským mužom: Pre­tože nám je kráľ bližší príbuz­ný. Prečo sa na to hneváte? Či sme zjed­li niečo z kráľa, alebo sme ho vari unies­li? 43 Nato mužovia iz­rael­skí tak­to od­povedali jud­ským mužom: Desať dielov máme na kráľovi, pre­to i na Dávida máme väčšie právo ako vy. Prečo ste nás znevážili? Či sme my o tom nehovorili skôr, že treba kráľa pri­viesť späť? Ale Júdej­ci kričali os­trejšie ako Iz­rael­ci.