Evanjelický › 2. Samuelova › 14

2. Samuelova

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5
• 6
• 7
• 8
• 9
• 10
• 11
• 12
• 13
• 14
• 15
• 16
• 17
• 18
• 19
• 20
• 21
• 22
• 23
• 24

Omilostenie Absolóna1 Keď Cerújin syn Jóáb zbadal, že kráľovo srd­ce je na­klonené Ab­solónovi, 2 po­slal do Tekóy, dal pri­viesť od­tiaľ múd­ru ženu a po­vedal jej: Rob tak, akoby si mala smútok, a ob­leč si smútočné rúcho; ne­pomaž sa olejom, aby si vy­zerala ako žena, ktorá už mnohé dni smúti za mŕt­vym. 3 Choď ku kráľovi a po­vedz mu to a to! Po­tom ju Jóáb po­učil, čo má hovoriť. 4 Keď žena z Tekóy prišla ku kráľovi, pad­la tvárou k zemi, po­klonila sa a po­vedala: Po­môž mi, kráľ! 5 Kráľ sa jej opýtal: Čo ti je? Ona od­povedala: Ach, som žena vdova, lebo mi zo­mrel muž. 6 Tvoja služob­nica mala dvoch synov, ktorí sa medzi sebou po­hádali na poli, a keď nebolo ni­koho, kto by ich od seba od­tr­hol, jeden z nich ud­rel druhého a za­bil ho. 7 A hľa, celá rodina po­vs­tala proti tvojej služob­nici a hovorí: Vy­daj brato­vraha, aby sme ho usmr­tili za život jeho brata, ktorého za­bil, a za­hubíme i jeho dediča. Vtedy by mi vy­hasili aj uhlík, ktorý mi zo­stal, aby po mojom mužovi ne­os­talo ani len meno, ani po­tom­stvo na zemi. 8 Nato kráľ po­vedal žene: Choď domov, a ja vy­dám roz­kaz o tebe. 9 Ale žena z Tekóy od­povedala kráľovi: Pán môj a kráľ môj, nech je vina na mne a na dome môj­ho ot­ca, ale kráľ a jeho trón nech sú bez viny. 10 Kráľ po­vedal: Ak nie­kto po­vie niečo proti tebe, pri­veď ho ku mne, a ni­kdy sa ťa už nedot­kne! 11 I po­vedala: Nech sa, prosím, roz­pomenie kráľ na Hos­podina, svoj­ho Boha, aby po­mstitelia krvi nehubili viac a aby ne­zničili môj­ho syna. On od­povedal: Akože žije Hos­podin, tvoj­mu synovi sa ani len vlas ne­skriví. 12 Ale žena po­vedala: Do­voľ svojej služob­nici pre­hovoriť ešte slovo k svoj­mu pánovi, kráľovi. Po­vedal: Hovor! 13 Žena po­vedala: Prečo za­mýšľaš podob­nú vec proti Božiemu ľudu? Lebo keď kráľ vy­slovil ten­to výrok, sám je vin­ný, lebo nedovolí pri­viesť svoj­ho vy­hnan­ca späť. 14 Musíme zo­mrieť, a sme ako voda vy­liata na zem, ktorú ne­možno po­zbierať. Ani Boh nech­ce odňať život, ale má stále na mys­li, aby ani vy­hnan­ca ne­odoh­nal od seba. 15 Nuž prišla som teda toto vy­rozp­rávať svoj­mu kráľovi, môj­mu pánovi, lebo ma strašil ľud. Tvoja služob­nica si však po­vedala: Pre­hovorím s kráľom, azda vy­pl­ní žiadosť svojej služob­nice. 16 Lebo kráľ vy­počuje a vy­slobodí svoju služob­nicu z ruky človeka, ktorý chce vy­hladiť mňa spolu s mojím synom z Božieho dedičs­tva. 17 Tvoja služob­nica si ešte po­vedala: Nech mi bude útechou slovo pána, môj­ho kráľa, lebo kráľ, môj pán, je ako Boží an­jel: vy­badá dob­ré i zlé. Hos­podin, tvoj Boh, buď s tebou! 18 Po­tom kráľ žene od­povedal: Nezatajuj mi nič z toho, čo sa ťa opýtam. Žena od­vetila: Nech hovorí kráľ, môj pán. 19 Kráľ po­vedal: Nie je s tebou vo všet­kom tom­to ruka Jóábova? Žena od­povedala: Ako žije duša, pán môj, kráľ, ni­kto sa ne­môže od­chýliť ani na­pravo ani naľavo od toho, čo hovoril kráľ, môj pán; lebo tvoj služob­ník Jóáb mi to sám roz­kázal a on vložil do úst tvojej služob­nice všet­ky tieto slová. 20 Tvoj služob­ník Jóáb to urobil tak pre­to, aby tá vec do­stala iný ob­rat. Ale môj pán je múd­ry ako Boží an­jel: vie všet­ko, čo sa deje na zemi. 21 Nato po­vedal kráľ Jóábovi: Dob­re, urobím to; choď a do­veď späť mláden­ca Ab­solóna. 22 Vtedy Jóáb padol tvárou k zemi, po­klonil sa, ďakoval kráľovi a po­vedal: Dnes vie tvoj služob­ník, že som našiel priazeň v tvojich očiach, pán môj a kráľ, lebo kráľ spl­nil žiadosť svoj­ho služob­níka. 23 Po­tom Jóáb vstal, od­išiel do Gešúru a pri­viedol Ab­solóna do Jeruzalema. 24 Ale kráľ po­vedal: Nech sa vráti do svoj­ho domu, nech ne­uz­rie moju tvár. Tak sa Ab­solón vrátil do svoj­ho domu, ale kráľovu tvár ne­videl. 25 V celom Iz­raeli nebolo takého krás­neho muža, ktorého by tak chválili ako Ab­solóna, od hlavy až po päty nebolo na ňom chyby. 26 Keď si strihával hlavu - a robil to každoročne pre­to, že mu bola ťažká - vlasy z jeho hlavy vážili dve­sto šekelov kráľov­skej váhy. 27 Ab­solónovi sa narodili traja synovia a jed­na dcéra menom Támár. Bola to žena krás­neho zjavu. 28 Ab­solón už dva roky býval v Jeruzaleme, ale kráľovu tvár ne­videl. 29 Pre­to po­slal po Jóába a chcel ho po­slať ku kráľovi. Ale ten nech­cel k nemu prísť. Po­slal poňho druhýk­rát, ale zas nech­cel prísť. 30 Ab­solón po­vedal svojim služob­níkom: Po­zrite, Jóábovo pole je blíz­ko môj­ho, a má na ňom jačmeň. Choďte a pod­páľte ho! A tak Ab­solónovi sluhovia pod­pálili pole. 31 Vtedy Jóáb vstal, prišiel k Ab­solónovi do jeho domu a po­vedal mu: Prečo tvoji sluhovia pod­pálili moje pole? 32 Ab­solón mu od­povedal: Hľa, po­slal som k tebe s od­kazom: Príď sem a pošlem ťa ku kráľovi, aby si mu po­vedal: Načo som prišiel z Gešúru? Lepšie by mi bolo, keby som bol ešte tam zo­stal. Ale teraz chcem vidieť kráľovu tvár. Ak je na mne vina, nech ma dá za­biť. 33 Vtedy Jóáb vstúpil ku kráľovi a oznámil mu to. Ten za­volal Ab­solóna; keď vošiel ku kráľovi, po­klonil sa pred kráľom tvárou až k zemi. A kráľ po­boz­kal Ab­solóna.