Evanjelický › 1. Kráľov › 21

1. Kráľov

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5
• 6
• 7
• 8
• 9
• 10
• 11
• 12
• 13
• 14
• 15
• 16
• 17
• 18
• 19
• 20
• 21
• 22

Nábotova vinica1 Po tých­to udalos­tiach sa pri­hodilo toto: Jez­reel­ský Nábot mal vinicu v Jez­reeli pri paláci samár­skeho kráľa Achába. 2 Raz po­vedal Acháb Nábotovi: Daj mi svoju vinicu, bude mi na zeleninovú záh­radu. Lebo je blíz­ko pri mojom dome. Ja ti dám mies­to nej lepšiu vinicu. Ak sa ti bude páčiť, dám ti v peniazoch, koľko je hod­ná. 3 Nábot po­vedal Achábovi: Nech ma Hos­podin chráni, ak by som ti mal dať dedičs­tvo po svojich ot­coch. 4 Acháb prišiel domov roz­tr­pčený a na­hnevaný pre od­poveď, ktorú mu dal jez­reel­ský Nábot, keď po­vedal: Nedám ti dedičs­tvo po svojich ot­coch. Ľahol si na lôžko, od­vrátil tvár a nech­cel nič jesť. 5 Ale jeho manžel­ka Ízebel prišla a po­vedala mu: Prečo si mysľou inde a nech­ceš ani jesť? 6 Po­vedal jej: Zhováral som sa s jez­reel­ským Nábotom a po­vedal som mu: Daj mi svoju vinicu za peniaze, alebo ak sa ti páči, dám ti za ňu vinicu. On mi však od­povedal: Nedám ti svoju vinicu. 7 Nato mu jeho manžel­ka Ízebel po­vedala: Ty teraz kraľuješ nad Iz­raelom! Vstaň, najedz sa a buď dob­rej mys­le. Ja ti dám vinicu jez­reel­ského Nábota. 8 Po­tom na­písala v Achábovom mene lis­ty, za­pečatila ich jeho pečaťou a po­slala lis­ty starším a pop­red­ným mužom, čo bývali s Nábotom v jeho mes­te. 9 V lis­toch písala: Vy­hlás­te pôst a Nábota po­saďte na čelo ľudu! 10 Proti nemu po­saďte dvoch naničhod­ných mužov. Tí nech svedčia: Rúhal si sa Bohu aj kráľovi! Po­tom ho vy­veďte a ukameňuj­te na sm­rť! 11 Starší a pop­red­ní mužovia jeho mes­ta, ktorí bývali s ním v tom mes­te, urobili, čo bolo v Ízebelinom po­sols­tve, ako na­písala v lis­toch, ktoré po­slala. 12 Vy­hlásili pôst a Nábota po­sadili na čelo ľudu. 13 Keď prišli dvaja naničhod­ní mužovia, po­sadili ich oproti ne­mu. Tí svedčili proti Nábotovi: Nábot sa rúhal Bohu aj kráľovi. Nato ho vy­vied­li za mes­to a ukameňovali na sm­rť. 14 Ízebele po­slali od­kaz: Nábota ukameňovali a zo­mrel. 15 Keď Ízebel počula, že Nábota ukameňovali a že zo­mrel, po­vedala Achábovi: Vstaň, za­ber vinicu jez­reel­ského Nábota, ktorú ti nech­cel dať za peniaze, lebo Nábot už nežije, je mŕt­vy. 16 Len čo Acháb počul, že Nábot je mŕt­vy, vstal a odo­bral sa do vinice jez­reel­ského Nábota, aby si ju pri­vlast­nil. 17 Vtedy za­znelo slovo Hos­podinovo Tišbej­skému Eliášovi: 18 Vstaň, choď na­proti iz­rael­skému kráľovi Achábovi v Samárii. Práve je v Nábotovej vinici, do ktorej vstúpil, aby ju za­bral. 19 Po­vedz mu: Tak­to vraví Hos­podin: Za­vraždil si, a ešte aj dedičs­tvo za­beráš. Ďalej mu po­vedz: Tak­to vraví Hos­podin: Na mies­te, kde psy lízali Nábotovu krv, psy budú lízať aj tvoju krv. 20 Acháb po­vedal Eliášovi: Našiel si ma, priateľ môj! On mu od­vetil: Našiel, pre­tože si sa za­predal konať to, čo sa ne­páči Hos­podinovi. 21 Aj­hľa, uvediem na teba po­hromu, zmetiem ti po­tom­stvo, vy­kynožím Achábovi všet­kých mužov, a to zajatých i slobod­ných v Iz­raeli. 22 Naložím s tvojím domom ako s domom Járobeáma, syna Nebatov­ho, alebo ako s domom Bašu, syna Achijov­ho, pre­tože si ma popudzoval k hnevu a Iz­rael zviedol k hriechu. 23 Aj Ízebel riekol Hos­podin: Psy budú žrať Ízebel v pred­mes­tí Jez­reela. 24 Kto Achábovi zo­mrie v mes­te, toho zožerú psy. Kto mu zo­mrie na poli, toho zožerú nebes­ké vtáky. 25 Nebolo veru takého, ako bol Acháb, ktorý sa za­predal páchať to, čo sa Hos­podinovi ne­páči, k čomu ho zvied­la jeho žena Ízebel. 26 Správal sa horšie, keď chodil za mod­lami, ako to robili Amorej­ci, ktorých Hos­podin za­hnal spred Iz­rael­cov. 27 Keď Acháb počul tie slová, roz­tr­hol si šaty, položil si na telo vrecovinu, pos­til sa, spával vo vrecovine a chodil skľúčený. 28 Vtedy za­znelo Hos­podinovo slovo k Tišbej­skému Eliášovi: 29 Videl som, že sa Acháb po­koril predo mnou. Pre­tože sa predo mnou po­koril, ne­uvediem po­hromu za jeho čias, ale za čias jeho syna uvediem po­hromu na jeho dom.