Roháček › Rimanom › 9

Rimanom

List Rimanom

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5
• 6
• 7
• 8
• 9
• 10
• 11
• 12
• 13
• 14
• 15
• 16

Zármutok Pavlov nad Izraelom. Sláva pravého Izraela.1 Prav­du hovorím v Kris­tu, neluhám, pri čom mi svedčí aj moje svedomie v Svätom Duchu, 2 že mám veliký zár­mutok a ne­pres­taj­nú bolesť vo svojom srd­ci. 3 Lebo by som si prial ja sám byť anatema a od­lúčený od Kris­ta za svojich bratov, za svojich príbuz­ných podľa tela, 4 ktorí sú Iz­raeliti, ktorých je synov­stvo i sláva i sm­luvy i zákonodar­stvo i svätos­lužba i za­sľúbenia, 5 ktorých sú ot­covia a tí, z ktorých pošiel Kristus podľa tela, ktorý je nado všet­kým, Bôh, požeh­naný na veky. Ameň. 6 No, nie že by bolo zmarené slovo Božie. Lebo nie všet­ci, k­torí sú z Iz­raela, sú Iz­raelom, 7 ani pre­to, že sú semä Ab­rahámovo, nie sú všet­ci deťmi, ale: V Izákovi sa ti bude volať semä, 8 to jest, nie deti tela sú deťmi Božími, ale deti za­sľúbenia počítajú sa za semä. 9 Lebo slovo za­sľúbenia je toto: O tom­to čase prij­dem, a Sára bude mať syna. 10 A nie len to, ale aj Rebeka počala z jed­ného, z Izáka, nášho ot­ca. 11 Lebo ešte keď sa neboli narodili ani neboli vy­konali ničoho dob­rého alebo zlého - aby zo­stávalo preduloženie Božie podľa vy­volenia, nie zo skut­kov, ale z toho, ktorý po­voláva - 12 ešte vtedy jej bolo po­vedané, že väčší bude slúžiť menšiemu. 13 Jako je na­písané: Jakoba som miloval a Ezava som nenávidel. Zmilujem sa, nad kým sa zmilujem. Faraon. Ostatok bude spasený...14 Čo tedy po­vieme? Či nie je ne­spraved­livosť u Boha? To nech sa ne­stane! 15 Lebo hovorí Mojžišovi: Zmilujem sa, nad kým sa zmilujem a zľutujem sa, nad kým sa zľutujem. 16 Tak tedy nie je to vecou toho, kto chce, ani toho, kto beží, ale vecou Boha, ktorý sa zmilováva. 17 Lebo Pís­mo hovorí fara­onovi: Práve nato som ťa vzbudil, aby som na tebe ukázal svoju moc, a aby sa roz­hlasovalo moje meno po celej zemi. 18 Tak tedy nad kým sa chce zmilovať, nad tým sa zmilováva, a koho chce zatvrdiť, toho zatvrdzuje. 19 Ale povieš mi tedy: A prečože po­tom kar­há? Lebo veď kto kedy sa sprotivil jeho vôli, keď je tomu tak? 20 Nuž tedy, ó, človeče, ktože si ty, že od­hováraš Bohu? ! Či azda po­vie út­vor tomu, kto ho utvoril: Prečo si ma tak učinil? 21 Alebo či ne­má hr­nčiar práva a moci nad hlinou, aby z toho is­tého blata učinil jed­nu nádobu na česť a druhú na nečesť? 22 A čo, ak Bôh chcúc ukázať s­voj hnev a oznámiť to, čo je jemu možné, znášal vo veľkej zhovievavos­ti nádoby hnevu, pri­pravené na záhubu, 23 a aby oznámil bohat­stvo svojej slávy na nádobách milo­sr­den­stva, ktoré vo­pred pri­hotovil na slávu? - 24 Ktorých aj po­volal, nás, nie len zo Židov, ale aj z po­hanov. 25 Ako aj v Hozeášovi hovorí: Nazoviem nie môj ľud svojím ľudom, a nie milovanú milovanou, 26 a bude, že na mies­te, kde im bolo po­vedané: Vy nie ste mojím ľudom, že tam budú na­zvaní syn­mi živého Boha. 27 A Izai­áš volá nad Iz­raelom: Keby bol počet synov Iz­raelových ako piesok mora, len zostatok bude spasený. 28 Lebo zkazu, a rých­lu, vy­koná v spraved­livos­ti; lebo záhubu, rých­lu, učiní Pán na zemi. 29 A tak ako pred­povedal Izai­áš: Keby nám Pán Zá­stupov nebol zanechal semä, boli by sme jako Sodoma a Gomore by sme boli podob­ní. 30 Čo tedy po­vieme? Že po­hania, ktorí sa neh­nali za spraved­livosťou, do­siah­li spraved­livosť, ale spraved­livosť z viery. 31 A Iz­rael ženúc sa za zákonom spraved­livos­ti k zákonu spraved­livos­ti nedos­pel. 32 Prečo? Pre­to, že nie z viery, ale jako zo skut­kov zákona ho hľadali. Narazili na kameň úrazu, 33 jako je na­písané: Hľa, kladiem na Si­one kameň úrazu a skalu po­horšenia, a ni­kto, kto verí naň, nebude za­han­bený.