Ekumenický › Žalmy › 73

Žalmy

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5
• 6
• 7
• 8
• 9
• 10
• 11
• 12
• 13
• 14
• 15
• 16
• 17
• 18
• 19
• 20
• 21
• 22
• 23
• 24
• 25
• 26
• 27
• 28
• 29
• 30
• 31
• 32
• 33
• 34
• 35
• 36
• 37
• 38
• 39
• 40
• 41
• 42
• 43
• 44
• 45
• 46
• 47
• 48
• 49
• 50
• 51
• 52
• 53
• 54
• 55
• 56
• 57
• 58
• 59
• 60
• 61
• 62
• 63
• 64
• 65
• 66
• 67
• 68
• 69
• 70
• 71
• 72
• 73
• 74
• 75
• 76
• 77
• 78
• 79
• 80
• 81
• 82
• 83
• 84
• 85
• 86
• 87
• 88
• 89
• 90
• 91
• 92
• 93
• 94
• 95
• 96
• 97
• 98
• 99
• 100
• 101
• 102
• 103
• 104
• 105
• 106
• 107
• 108
• 109
• 110
• 111
• 112
• 113
• 114
• 115
• 116
• 117
• 118
• 119
• 120
• 121
• 122
• 123
• 124
• 125
• 126
• 127
• 128
• 129
• 130
• 131
• 132
• 133
• 134
• 135
• 136
• 137
• 138
• 139
• 140
• 141
• 142
• 143
• 144
• 145
• 146
• 147
• 148
• 149
• 150

Aký dobrý je Boh k Izraelu1 Ásafov žalm. Aký dob­rý je Boh k Izraelu, k tým, čo majú čis­té srd­ce!
2 No moje nohy tak­mer od­bočili, kroky sa mi skoro skĺz­li.
3 Závidel som totiž pyšným, keď som videl, ako si bez­božníci po­koj­ne žijú.
4 Veď ich nič ne­trápi, telo majú zdravé a vy­pasené.
5 Lopotu smr­teľníkov ne­poz­najú, nebývajú pos­ti­hnutí ako iní ľudia.
6 Pre­to nosia pýchu ako ná­hr­del­ník, od­ievajú sa rúchom násilia.
7 Oko im z tuku vy­čnieva, srd­ce majú pl­né výmys­lov.
8 Po­smievajú sa a zlomyseľne hovoria, po­výšene hrozia násilím.
9 Ús­ta dvíhajú proti nebu, jazyk im behá po zemi.
10 Pre­to sa ľud k nim ob­racia a dych­tivo sa na­pája.
11 Hovoria: Ako sa to do­zvie Boh? Po­zná to Naj­vyšší?
12 Na­ozaj, takí sú bez­božníci: stále bez obáv hromadia majetok.
13 Zbytočne som teda dbal o čistotu srd­ca a ruky si umýval v nevine.
14 Den­noden­ne som bitý, každé ráno bývam tres­taný.
15 Keby som si po­vedal: Budem teda hovoriť ako oni, spreneveril by som sa po­koleniu tvojich synov.
16 Keď som uvažoval, ako tomu porozumieť, zdalo sa mi to ťažké.
17 Len keď som vošiel do Božej svätyne, po­chopil som, ako skončia.
18 Veru, staviaš ich na klz­ké mies­ta, necháš ich pad­núť do záhuby.
19 Ako rých­lo vy­j­dú nav­nivoč, zmiz­nú, hrôzou za­hynú!
20 Ako po pre­budení zmiz­ne sen, tak, Pane, za­vrh­neš ich ob­raz, keď sa zo­budíš.
21 Keď sa mi srd­ce roz­tr­pčovalo a pichalo ma v ľadvinách,
22 bol som hlupák, človek bez roz­umu, bol som pred tebou ako dobytča.
23 Ja však zo­stávam stále s tebou, držíš ma za pravicu.
24 Budeš ma viesť podľa svoj­ho zámeru a po­tom ma prij­meš do slávy.
25 Koho mám v nebi? Keď som s tebou, v ničom na zemi ne­mám záľubu.
26 Aj keď mi chrad­ne telo i srd­ce, Boh mi naveky bude skalou srd­ca i údelom.
27 Tí, čo sa od teba vzďaľujú, za­hynú. Zničíš každého, kto sa ti spreneverí.
28 Mňa však Božia blíz­kosť blaží. V Pánovi, Hos­podinovi mám útočis­ko, pre­to ohlasujem všet­ky tvoje skut­ky.