Evanjelický › 1. Kronická › 17

1. Kronická

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5
• 6
• 7
• 8
• 9
• 10
• 11
• 12
• 13
• 14
• 15
• 16
• 17
• 18
• 19
• 20
• 21
• 22
• 23
• 24
• 25
• 26
• 27
• 28
• 29

Dávid chce stavať chrám1 Keď už Dávid býval vo svojom dome, po­vedal prorokovi Nátanovi: Hľa, ja bývam v céd­rovom dome, a truh­la zmluvy Hos­podinovej pod stanovými záves­mi. 2 Nátan po­vedal Dávidovi: Urob všet­ko, čo máš v úmys­le, lebo Boh je s tebou. 3 Ešte tej noci sa Boh pri­hovoril Nátanovi: 4 Choď a po­vedz môj­mu služob­níkovi Dávidovi: Tak­to vraví Hos­podin: Nie, ty mi ne­po­stavíš dom na pre­bývanie! 5 Lebo odo dňa, keď som vy­viedol Iz­rael, až do­dnes, nebýval som v dome, ale pre­chádzal som zo stanu do stanu, z príbyt­ku do príbyt­ku. 6 Keď som tak pre­chodil po celom Iz­raeli, či som po­vedal slovíčko nie­ktorému zo sud­cov Iz­raela, ktorým som pri­kázal pásť môj ľud: Prečo mi ne­po­stavíte céd­rový dom? 7 Teraz však tak­to po­vedz môj­mu služob­níkovi Dávidovi: Tak­to vraví Hos­podin moc­nos­tí: Ja som ťa vzal z pas­tvy od oviec, aby si sa stal kniežaťom nad mojím ľudom, Iz­raelom. 8 Bol som s tebou, kam­koľvek si šiel, vy­kynožil som všet­kých tvojich ne­priateľov spred teba. Dám ti také meno, aké majú len naj­väčší na zemi. 9 Ob­starám i mies­to pre svoj iz­rael­ský ľud a usadím ho. Bude bývať na ňom, ne­musí sa viac znepokojovať. Nebudú ho už viac ani nešľachet­níci utláčať ako pred­tým a 10 za čias, keď som ustanovil sud­cov nad svojím iz­rael­ským ľudom. Po­korím všet­kých tvojich ne­priateľov, urobím ťa veľkým a Hos­podin ti po­staví dom. 11 Keď sa na­pl­nia tvoje dni, aby si od­išiel k ot­com, po­stavím po tebe po­tom­ka spomedzi tvojich synov a upev­ním jeho kráľov­stvo. 12 On mi po­staví dom, ja upev­ním jeho trón naveky. 13 Ja mu budem ot­com a on mi bude synom. Milosť mu však ne­od­nímem, ako som odňal tvoj­mu pred­chod­covi, 14 ale po­stavím ho vo svojom dome a vo svojom kráľov­stve až naveky. 15 Nátan hovoril Dávidovi cel­kom podľa tých­to slov a podľa celého toh­to videnia. Dávidova ďakovná modlitba16 Kráľ Dávid vošiel, po­sadil sa pred Hos­podinom a po­vedal: Kto som ja, Hos­podine Bože, a čo je môj dom, že si ma do­viedol až sem? 17 Bolo to však málo v Tvojich očiach, Bože, nuž dal si za­sľúbenie o dome svoj­ho služob­níka do ďalekej budúc­nos­ti a po­hliadol si na mňa, Hos­podine Bože, ako na dôležitého človeka, ktorý ras­tie na výz­name. 18 Čo má ešte hovoriť Dávid s Tebou? Sám po­znáš svoj­ho služob­níka. 19 Hos­podine, kvôli svoj­mu služob­níkovi a podľa svoj­ho srd­ca si urobil celú túto veľkú vec, aby si oznámil všet­ky veľké udalos­ti. 20 Nieto Tebe podob­ného, Hos­podine, a nieto Boha ok­rem Teba po všet­kom tom, čo sme na vlast­né uši počuli. 21 Kto je taký ako Tvoj ľud Iz­rael, jediný národ na zemi, pre ktorý Boh šiel, aby si vy­kúpil ľud a aby si zís­kal meno veľkými a hroz­nými skut­kami, keď si za­pudil národy spred svoj­ho ľudu, ktorý si vy­kúpil z Egyp­ta. 22 Určil si iz­rael­ský ľud za svoj ľud naveky, a sám si sa stal, Hos­podine, ich Bohom. 23 Nuž teda, Hos­podine, nech bude prav­divým slovo, ktoré si vy­riekol o svojom sluhovi a jeho dome. Urob, ako si za­sľúbil, 24 aby sa Tvoje meno do­kázalo plat­ným a veľkým až naveky, aby po­vedali: Hos­podin moc­nos­tí, iz­rael­ský Boh, je Bohom Iz­raela! A dom Dávida, Tvoj­ho služob­níka, bude pev­ný pred Tebou. 25 Lebo Ty, Bože môj, vy­javil si svoj­mu sluhovi, že mu po­stavíš dom. Pre­to sa Tvoj sluha od­hod­lal mod­liť sa pred Tebou. 26 Teraz však, Hos­podine - Ty sám si Boh - keď si vy­slovil toto vzác­ne za­sľúbenie o svojom služob­níkovi, 27 požeh­návaj dom svoj­ho služob­níka, aby trval naveky pred Tebou, lebo čo Ty, Hos­podine, požeh­náš, je požeh­nané naveky.