Ekumenický › Jób › 6

Jób

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5
• 6
• 7
• 8
• 9
• 10
• 11
• 12
• 13
• 14
• 15
• 16
• 17
• 18
• 19
• 20
• 21
• 22
• 23
• 24
• 25
• 26
• 27
• 28
• 29
• 30
• 31
• 32
• 33
• 34
• 35
• 36
• 37
• 38
• 39
• 40
• 41
• 42

Druhá reč Jóba1 Nato Jób od­povedal tak­to: 2 Kiežby dô­klad­ne zvážili môj žiaľa celé moje trápenie položili na váhy! 3 Veď teraz by pre­vážilo piesok mora. Pre­to sú moje slová ne­uvážené. 4 Veď mám v sebe šípy Všemohúceho, môj duch pije ich jed, zo­skupili sa proti mne hrôzy od Boha. 5 Híka vari divý osol nad zelenou trávou, a či vôl ručí nad svojím kr­mivom? 6 Či sa jed­lo bez chuti ne­osolí? Má azda vaječný bielok chuť? 7 Ja sa toho od­mietam čo len dot­knúť, je to pre mňa, ako keď sa skazí chlieb. 8 Kiežby sa uskutočnila moja žiadosť a Boh spl­nil moje očakávanie, 9 že by sa Bohu páčilo rozm­liaždiť ma, vy­strieť ruku a vy­tnúť ma. 10 Vtedy by som ešte mal útechu a po­skočil by som si zmietaný v kŕčoch. Nech nešet­rí! Veď som nezap­rel slová Svätého. 11 Mám azda toľko sily, že môžem čakať a toľko času, že môžem byť tr­pez­livý? 12 Je moja sila ako sila kameňa a moje telo pev­né ako bronz? 13 Hľa, ne­môžem si sám po­môcť a ne­mám zdravý roz­um. 14 Zúfalému pat­rí od blížneho lás­kavosť, aj keby pre­stával byť zbožným. 15 Moji bratia sklamali ako vy­sychajúci po­tok. Vzďaľujú sa ako od­tekajúce rieky 16 za­kalené ľadom a roz­topeným snehom. 17 Časom vy­sychajú a strácajú sa, v horúčave miz­nú zo svoj­ho mies­ta. 18 Karavány od­bočia zo svojej ces­ty, do­stanú sa do pu­statiny a hynú. 19 Vy­čkávali na karavány z Témy, na ces­tujúcich zo Sáby čakali s nádejou, 20 no vy­šli na han­bu, lebo sa na ne spoliehali, išli ďalej a boli sklamaní. 21 Teraz ste totiž vy ničom­ní, po­zeráte na ten des a ste pre­strašení. 22 Azda som po­vedal: Niečo mi daj­te! ? alebo: Zo svoj­ho daj­te za mňa ú­platok!? 23 Alebo: Vy­sloboďte ma z ruky protiv­níka a vy­kúp­te ma z moci ukrut­níkov!? 24 Po­učte ma a stích­nem, vy­svet­lite mi, kde som zblúdil. 25 Aké bolest­né sú úp­rim­né reči, čo mi to vlast­ne vy­čítate? 26 Či za­mýšľate chytať ma za slová, vari len tak do vet­ra hovorí zúfalec? 27 Žrebujete o sirotu a kupčíte so svojím priateľom. 28 Teraz sa, prosím, ob­ráťte ku mne, či vám do tváre budem klamať, 29 otočte sa teda, nech sa ne­stane kriv­da, ob­ráťte sa ešte, veď tu ide o moju spravod­livosť! 30 Azda je na mojom jazyku ne­právosť, vari pod­nebie mojich úst nerozoz­ná skazenosť?