Ekumenický › Jób › 3

Jób

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5
• 6
• 7
• 8
• 9
• 10
• 11
• 12
• 13
• 14
• 15
• 16
• 17
• 18
• 19
• 20
• 21
• 22
• 23
• 24
• 25
• 26
• 27
• 28
• 29
• 30
• 31
• 32
• 33
• 34
• 35
• 36
• 37
• 38
• 39
• 40
• 41
• 42

Jób preklína deň svojho narodenia1 Po­tom sa Jób oz­val a zlorečil dňu svoj­ho narodenia, 2 keď po­vedal toto: 3 Nech zhynie deň, keď som sa narodil, a tá noc, čo po­vedala: Chlapec sa počal. 4 Nech stem­nie ten deň, nech sa oň nezau­jíma Boh zhora, nech naň nezas­vieti ani lúč svet­la. 5 Nech si ho kúpi tma, nech na ňom spočinie tieň smr­ti a nech sa ho cez deň zmoc­nia chmáry. 6 Tú noc nech schytia tem­noty, nech sa neraduje medzi dňami roka a nech sa nezaráta do počtu mesiacov. 7 Nech je tá noc ne­plod­ná, nech v nej nezaz­nie nijaký jasot, 8 nech ju pre­klínajú tí, čo zlorečia dňu, čo sú schop­ní zo­budiť leviatana. 9 Nech sa stem­nejú jej večer­né hviez­dy a nech már­ne čaká na svet­lo, lebo ho ne­uvidí ani keď ran­ná zora ot­vorí viečka, 10 pre­tože mi ne­uzav­rela brány mater­ského lona a ne­skryla predo mnou trápenie. 11 Prečože som sa nenarodil mŕt­vy, nezahynul som, len čo som vy­šiel z lona mat­ky? 12 Prečo ma vzali na kolená a načo ma nadájali pr­sia? 13 Veď teraz by som nerušene ležal, spal a od­počíval 14 s pozemskými kráľmi a ich rad­cami, ktorí si stavajú hrob­ky, 15 alebo s kniežatami, čo majú zlato a pl­nia si domy strieb­rom. 16 Alebo — tak ako po­tratený a za­kopaný plod, vôbec by som nebol, tak ako deti, čo ni­kdy ne­videli svet­lo. 17 Tam bez­božníci pre­stávajú zúriť a od­počívajú vy­silení. 18 Všet­kým väzňom tam dajú po­koj, ne­počujú hlas do­zor­cu. 19 Je tam malý aj veľký; a ot­rok je slobod­ný od svojich pánov. 20 Prečo zmorený do­stáva svet­lo a načo je život za­tr­pk­nutým v duši, 21 čo čakajú na sm­rť, ktorá ne­prichádza? Hľadajú ju síce viac ako ukryté po­klady, 22 čo sa radujú, ba plesajú, keď náj­du hrob. 23 Prečo do­stáva svet­lo muž, pred ktorým je skrytá vlast­ná ces­ta, a za ktorým ju Boh uzav­rel? 24 Lebo mal by som jesť, ja však vzdychám a moje vzlyky sa valia ako voda. 25 Veď ma pos­tih­lo to, čoho som sa hrozil, a to, čoho som sa bál, pri­chádza na mňa. 26 Ne­mám po­koj, utíšenie ani od­dych, ale prišiel zmätok.