Ekumenický › Jób › 31

Jób

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5
• 6
• 7
• 8
• 9
• 10
• 11
• 12
• 13
• 14
• 15
• 16
• 17
• 18
• 19
• 20
• 21
• 22
• 23
• 24
• 25
• 26
• 27
• 28
• 29
• 30
• 31
• 32
• 33
• 34
• 35
• 36
• 37
• 38
• 39
• 40
• 41
• 42

1 So svojimi očami som uzav­rel zmluvu, ako by som sa teda mohol ob­zerať za pan­nou? 2 Aký je za to údel od Boha z výsosti a aké dedičs­tvo od Všemohúceho na výšinách? 3 Či nešľachet­ným ne­hrozí skaza a páchateľovi bez­právia po­hroma? 4 Vari sa on ne­pozerá na moje ces­ty a všet­ky moje kroky ne­počíta? 5 Ak som si počínal nečest­ne, ak sa moja noha ponáhľala zradiť, 6 po­tom nech ma Boh od­váži na váhach spravod­livos­ti a nech zvie, že som bez­úhon­ný. 7 Ak sa môj krok od ces­ty od­chýlil a moje srd­ce za tým, čo oči vidia, kráčalo, a na moje dlane nejaká škvr­na prilip­la, 8 nech po­tom iný zje, čo ja za­sejem a moje po­tom­stvo nech je vy­korenené! 9 Ak ma srd­ce zvied­lo za ženou až tak, že som striehol pri susedových dverách, 10 nech moja žena melie pre iného a iní nech sa nad ňou sk­láňajú. 11 Veď to je nehaneb­nosť a pre­vinenie, ktoré pat­rí na súd, 12 bol by to oheň spaľujúci až po Abad­don, ktorý ničí od koreňa všet­ko, čo som zís­kal. 13 Ak som svoj­mu sluhovi alebo slúžke pri spore so mnou odo­prel právo, 14 čo urobím, keď Boh po­vs­tane a ako budem od­povedať, keď ma bude skúmať? 15 Vari ten, čo ma v matke utvoril, ne­ut­voril aj jeho? Nie je to ten is­tý, ktorý nás stvár­nil v lone mat­ky? 16 Ak som sa od želania chudob­ných od­vracal, ak som oči vdovy nechal vy­has­núť, 17 ak som sám jedával svoj krajec chleba a sirota z neho nejed­la 18 — veď od mlados­ti ma vy­chovával ako otec a od lona mojej mat­ky viedol —; 19 ak som sa díval na hynúceho bez odevu a na chudob­ného bez pri­krýv­ky, 20 ak mi nedob­rorečili jeho bed­rá, ak sa nezoh­rial vl­nou pri strihaní mojich oviec, 21 ak som sa rukou za­hnal na sirotu, lebo som sa spoliehal na po­moc v bráne, 22 nech mi rameno z pleca od­pad­ne a ruka sa mi z kĺbu vy­lomí. 23 Veď po­hroma od Boha je mojím po­strachom, ne­môžem zniesť jeho vznešenosť. 24 Ak som svoju dôveru vkladal do zlata a žl­tému kovu som hovoril: Ty si moja nádej, 25 ak som sa tešil, že mám veľké bohat­stvo, že moja ruka nadobud­la veľký zisk, 26 ak som videl žiariť sl­nečné svet­lo a mesiac ako nád­her­ne putuje po ob­lohe, 27 ak ma taj­ne zvied­lo moje srd­ce, takže som im rukou po­slal bozk, 28 aj to by bolo pre­vinenie, ktoré pat­rí na súd, pre­tože tým by som za­prel Boha z výsosti. 29 Vari som mal radosť z nešťastia človeka, čo ma nenávidel, a jasal som, keď ho stih­lo zlé? 30 Nedovolil som svojim ús­tam zhrešiť tým, že by som bol na neho zvolával kliat­bu. 31 Vari hovorili chlapi v mojom stane: Kiežby nám dal z mäsa, veď nie sme sýti!? 32 Cudzinec ni­kdy nenocoval na ulici, pocest­nému som vždy ot­voril dvere. 33 Ak som skrýval svoje hriechy, ako to robia ľudia, a tak som v hrudi utajil svoju vinu, 34 po­tom nech mlčím a ne­vyj­dem z dverí, veď by som sa triasol pred veľkým davom a bál by som sa po­hŕdania príbuz­ných! 35 Kiežby ma nie­kto počúval! Tu je moje po­sled­né slovo! Nech mi Všemohúci od­povie! Žalob­ný spis svoj­ho od­por­cu 36 by som určite na pleci niesol a pri­viazal by som si ho na hlavu ako veniec! 37 O všetkých svojich krokoch by som mu poroz­prával a ako voj­vod­ca by som k nemu pri­stúpil! 38 Ak proti mne kričí moja roľa a ved­no s ňou jej bráz­dy plačú, 39 ak som z jej úrody jedol a neza­platil a jej majiteľov umoril, 40 nech na­mies­to pšenice bodľač za­rodí a na­mies­to jačmeňa burinu.