Roháček › 1. Kráľov › 3

1. Kráľov

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5
• 6
• 7
• 8
• 9
• 10
• 11
• 12
• 13
• 14
• 15
• 16
• 17
• 18
• 19
• 20
• 21
• 22

Šalamún sa ožení. Miluje Hospodina.1 A Šalamún sa spríbuz­nil s fara­onom, kráľom Egyp­ta, stanúc sa jeho zaťom, lebo si vzal dcéru fara­onovu za ženu a do­viedol ju do mes­ta Dávidov­ho, a býval tam, do­kiaľ nedo­stavil svoj­ho domu a domu Hos­podinov­ho jako aj múru Jeruzalema do­okola. 2 Iba ľud obetoval na výšinách pre­to, že ešte nebol vy­stavený dom menu Hos­podinov­mu až do tých dní. 3 A Šalamún miloval Hos­podina chodiac v ustanoveniach Dávida svoj­ho ot­ca, len že tiež obetoval a kadil na výšinách. Šalamún obdarený múdrosťou.4 A kráľ od­išiel do Gibe­ona, aby tam obetoval, lebo to bola naj­väčšia výšina. Tisíc zápal­ných obetí obetoval Šalamún na tom ol­tári. 5 V Gibe­one sa ukázal Hos­podin Šalamúnovi vo sne vnoci, a Bôh riekol: Žiadaj si, čo ti mám dať. 6 A Šalamún po­vedal: Ty si učinil svoj­mu služob­níkovi Dávidovi, môj­mu ot­covi, veľkú milosť, tak ako chodil pred tvojou tvárou v prav­de a spraved­livos­ti a v úp­rim­nos­ti srd­ca s tebou, a za­choval si mu túto veľkú milosť, že si mu dal syna, ktorý by sedel na jeho tróne, jako je tomu dnes. 7 A teraz, Hos­podine, môj Bože, ty si učinil svoj­ho služob­níka kráľom na­mies­to Dávida, môj­ho ot­ca, no, a ja som len malé dieťa, ne­viem ani vy­j­sť ani voj­sť, čo a jako robiť. 8 A tvoj služob­ník je prostred tvoj­ho ľudu, ktorý si si vy­volil, p­ro­stred veľkého ľudu, ktorý nie je možné ani spočítať ani popísať pre množs­tvo; 9 daj tedy svoj­mu služob­níkovi po­slušné srd­ce rozumné, aby súdil tvoj ľud a aby vedel rozo­znať medzi dob­rým a zlým; lebo kto bude môcť súdiť ten­to tvoj ľud tak mnohý?! 10 A ľúbilo sa to Pánovi, že Šalamún žiadal tú vec. 11 A Bôh mu po­vedal: Pre­to, že si žiadal tú vec a nežiadal si si dl­hého života ani si si nežiadal bohat­stva ani si nežiadal duše svojich ne­priateľov, ale že si si žiadal roz­um vypočuť súd, 12 nuž hľa, učinil som podľa tvoj­ho slova. Hľa, dal som ti múd­re srd­ce a roz­um­né, takže nebolo tebe rov­ného pred tebou a ani po tebe ne­povs­tane rov­ný tebe. 13 Ale i to, čoho si nežiadal, som ti dal, i bohat­stvo i slávu, takže nebude ni­koho tebe rov­ného medzi kráľmi po všet­ky tvoje dni. 14 A keď budeš chodiť po mojich ces­tách os­tríhajúc moje ustanovenia a moje pri­kázania, ako chodil Dávid, tvoj otec, predĺžim aj dni tvojeho života. 15 A keď sa pre­budil Šalamún, hľa, bol to sen. A prij­dúc do Jeruzalema po­stavil sa pred truh­lu sm­luvy Pánovej a obetoval zápal­né obeti a učinil po­koj­né obeti a pri­pravil hos­tinu všet­kým svojim služob­níkom. Múdry súd Šalamúnov.16 Vtedy prišly dve ženy - smil­nice ku kráľovi a po­stavily sa pred ním. 17 Jed­na zo žien po­vedala: Prosím, môj pane, ja a táto žena bývame v jed­nom dome, a porodila som u nej v tom dome. 18 A stalo sa tretieho dňa po mojom pôrode, že porodila i táto žena, a boly sme spolu, nebolo nikoho cudzieho s nami v dome; len my dve samot­né sme boly v dome. 19 A syn tej­to ženy zo­mrel vnoci, pre­tože naľah­la na neho. 20 Po­tom vstala o pol­noci a vzala môj­ho syna od môj­ho boku, keď spala tvoja služob­nica, a uložila ho do svoj­ho lona, a svoj­ho mŕt­veho syna uložila do môj­ho lona. 21 A keď som vstala ráno, aby som na­kojila svoj­ho syna, hľa, bol mŕtvy. Ale ráno, keď som po­zor­ne hľadela na neho, hľa, nebol to môj syn, ktorého som porodila. 22 Avšak tá druhá žena po­vedala: Nie, ale môj syn je ten živý, a tvoj syn je ten mŕt­vy. A zase táto hovorila: Nie, ale tvoj syn je ten mŕt­vy, a môj syn je ten živý. A tak hovorily a hovorily pred kráľom. 23 A kráľ po­vedal: Táto hovorí: Ten živý je môj syn, a tvoj syn je ten mŕt­vy, a tam­tá hovorí: Nie, ale tvoj syn je ten mŕt­vy, a môj syn je ten živý. 24 Vtedy po­vedal kráľ: Podaj­te mi meč! A donies­li meč pred kráľa. 25 A kráľ po­vedal: Rozot­nite to živé dieťa na dvoje a daj­te polo­vicu jed­nej a polo­vicu druhej. 26 Ale žena, ktorej syn bol ten živý, po­vedala kráľovi, lebo sa vzrušily jej vnútor­nos­ti nad jej synom, a tedy riek­la: Prosím, môj pane, daj­te jej to živé dieťa, a len ho nezabite! Ale tam­tá hovorila: Nech ne­mám ani ja ani ty, rozot­nite! 27 Vtedy od­povedal kráľ a riekol: Daj­te je to živé dieťa a nezabite ho, ona je jeho mat­ka. 28 A celý Iz­rael počul súd, ktorý roz­súdil kráľ, a báli sa kráľa, lebo videli, že múd­rosť Božia je v jeho srd­ci činiť súd.