Roháček › Jób › 7

Jób

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5
• 6
• 7
• 8
• 9
• 10
• 11
• 12
• 13
• 14
• 15
• 16
• 17
• 18
• 19
• 20
• 21
• 22
• 23
• 24
• 25
• 26
• 27
• 28
• 29
• 30
• 31
• 32
• 33
• 34
• 35
• 36
• 37
• 38
• 39
• 40
• 41
• 42

Biedy ľudského života. Prosba o vyslobodenie.1 Či ne­má človek vojenia na zemi? A jeho dni sú jako dni nájom­níka. 2 Jako sluha, k­torý dychtí po tôni, jako nájom­ník, k­torý túžobne očakáva ­plat za svoju prácu, 3 tak sú mi nadedené mesiace már­nos­ti a tak mi načítali nocí trápenia. 4 Keď ležím, hovorím: Kedyže už vstanem? Ale zase sa tiah­ne večer, a tak som sýty pre­hadzovania sa až do mraku. 5 Moje telo sa od­ialo čer­vy a kôrou prachu; moja koža sa sv­raštila a tečie hnisom. 6 Moje dni sú rých­lejšie ako čl­nok t­káča a míňajú sa bez nádeje. 7 Pamätaj, že môj život je ako vietor; moje oko už viacej ne­uvidí dob­rého; 8 ne­uz­rie ma oko toho, kto ma vidí; tvoje oči poz­rú na mňa, a mňa už nebude. 9 Jako zaniká ob­lak a ide ta, taký je aj ten, kto so­stupuje do hrobu; ne­vyj­de zase hore; 10 nenav­ráti sa viacej do svoj­ho domu, ani ho viacej ne­poz­ná jeho mies­to. 11 P­reto ani ja nebudem zdŕžať svoje ús­ta; hovoriť budem v úz­kos­ti svoj­ho ducha; vravieť budem v hor­kos­ti svojej duše. 12 Či som ja azda morom, či azda mor­skou ob­ludou, že si po­stavil proti mne stráž? 13 Keď po­viem: Moja po­steľ ma po­teší, moja loža po­z­dvih­ne v mojom náreku; 14 vtedy ma strašíš snami a desíš ma videniami, 15 takže si moja duša volí zaš­kr­tenie, radšej sm­rť ako také moje kos­ti. 16 Opo­vr­hujem životom, veď i tak nebudem žiť naveky. Nechaj ma, lebo moje dni sú már­nosť. 17 Čo je smr­teľný človek, že ho tak zvelebuješ a že ob­raciaš k nemu svoje srd­ce a všímaš si ho? 18 A že ho navštevuješ každého rána, zkúšaš ho každej chvíle? 19 Jako dlho to bude ešte tr­vať, čo neodvrátiš odo mňa svoj­ho zraku? P­rečo ma ne­pus­tíš, as­poň do­kiaľ ne­pre­hl­tnem svojej sliny? 20 Zhrešil som; čo ti mám učiniť, ó, ty, ktorý strežieš ľudí? Prečo si si ma po­stavil za cieľ, aby som bol sám sebe bremenom? 21 A prečo ne­od­pus­tíš môj­ho pre­stúpenia a ne­od­nímeš mojej ne­právos­ti? Lebo teraz už ľah­nem do prachu, a keď ma budeš ráno hľadať, nebude ma.