Evanjelický › 1. Kráľov › 8

1. Kráľov

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5
• 6
• 7
• 8
• 9
• 10
• 11
• 12
• 13
• 14
• 15
• 16
• 17
• 18
• 19
• 20
• 21
• 22

Prenesenie truhly Hospodinovej1 Po­tom dal Šalamún zhromaždiť starších Iz­raela, všet­kých kmeňových predákov a kniežatá čeľadí Iz­rael­cov k sebe do Jeruzalema, aby vy­nies­li truh­lu zmluvy Hos­podinovej z mes­ta Dávidov­ho, to jest zo Si­ona. 2 Zhromaždili sa teda ku kráľovi Šalamúnovi všet­ci mužovia Iz­raela vo sviatok, v mesiaci étáním, ktorý je sied­mym mesiacom. 3 Keď došli všet­ci starší Iz­raela, kňazi zdvih­li truh­lu 4 a nies­li ju a svätos­tánok i všet­ky po­svät­né nádoby, ktoré boli v stane. Nies­li ich kňazi a levíti. 5 Kráľ Šalamún a všetok zbor Iz­raela, ktorý sa zišiel k nemu pred truh­lou, obetovali ovce a hovädzí dobytok v množs­tve, ktoré nebolo možno zrátať ani spočítať. 6 Kňazi vnies­li truh­lu zmluvy Hos­podinovej na jej mies­to do za­dnej svätyne, do veľs­vätyne, pod kríd­la cherubov. 7 Keďže cherubi mali roz­tia­hnuté kríd­la nad mies­tom truh­ly, za­stierali tak zhora truh­lu a žr­de. 8 Žr­de boli také dl­hé, že ich kon­ce boli vidieť z po­svät­ného mies­ta pred za­dnou svätyňou, ale zvon­ku ich nebolo vidieť. A zo­stali tam až do dnešného dňa. 9 V truh­le nebolo nič, len dve kamen­né tabule, ktoré na Chórébe vložil Mojžiš, keď Hos­podin uzav­rel zmluvu s Iz­rael­cami pri ich vy­j­dení z Egyp­ta. 10 Keď kňazi vy­chádzali zo svätyne, ob­lak na­pl­nil dom Hos­podinov, 11 takže kňazi ne­moh­li stáť a po­sluhovať pre ob­lak, lebo sláva Hos­podinova na­pl­nila dom Hos­podinov. 12 Vtedy Šalamún po­vedal: Hos­podin po­stavil sln­ko na nebesiach, ale riekol, že bude pre­bývať v mrákave. 13 Po­stavil som Ti dom za obyd­lie, mies­to, kde máš naveky pre­bývať. Šalamúnova reč k ľudu14 Po­tom sa kráľ ob­rátil a požeh­nal celé zhromaždenie Iz­raela. Celé zhromaždenie Iz­raela stálo. 15 Po­vedal: Požeh­naný Hos­podin, Boh Iz­raela, ktorý vlast­nou rukou vy­pl­nil to, čo vlast­nými ús­tami za­sľúbil môj­mu ot­covi Dávidovi. 16 Odo dňa, keď som vy­viedol svoj iz­rael­ský ľud z Egyp­ta, ne­vyvolil som si v žiad­nom iz­rael­skom kmeni mies­to pre stav­bu domu, aby tam pre­bývalo moje meno, ale vy­volil som si Dávida, aby bol nad mojím iz­rael­ským ľudom. 17 Môj otec Dávid mal vždy na mys­li stav­bu domu menu Hos­podina, Boha Iz­raela. 18 Hos­podin však riekol môj­mu ot­covi Dávidovi: Keďže máš na mys­li stav­bu domu môj­mu menu, dob­re robíš, že to máš na mys­li. 19 Lenže ty nebudeš stavať ten dom, ale tvoj syn, ktorý vy­j­de z tvojich bedier, ten po­staví dom môj­mu menu. 20 A Hos­podin spl­nil slovo, ktoré dal. Na­stúpil som po svojom ot­covi Dávidovi, za­sadol som na trón Iz­raela, ako po­vedal Hos­podin, a po­stavil som dom menu Hos­podina, Boha Iz­raela. 21 Zriadil som tam aj mies­to pre truh­lu, v ktorej je Hos­podinova zmluva, čo uzav­rel s našimi ot­cami, keď ich vy­viedol z Egyp­ta. Šalamúnova modlitba22 Po­tom sa po­stavil Šalamún pred Hos­podinov ol­tár pred celým zhromaždením Iz­raela, vy­strel dlane k nebu 23 a po­vedal: Hos­podine, Bože Iz­raela, Tebe podob­ného Boha niet ani hore, ani na nebi, ani dolu na zemi, ktorý by za­chovával zmluvu a ne­och­vej­nú lás­ku svojim služob­níkom, ktorí celým srd­com chodia pred Tvojou tvárou. 24 Ty si spl­nil svoj­mu služob­níkovi Dávidovi, môj­mu ot­covi, čo si mu za­sľúbil. Za­sľúbil si vlast­nými ús­tami a vy­pl­nil vlast­nou rukou, ako do­kazuje ten­to deň. 25 A teraz, Hos­podine, Bože Iz­raela, splň svoj­mu služob­níkovi Dávidovi, môj­mu ot­covi, čo si mu za­sľúbil, keď si riekol: Ne­vy­hladím ni­koho spred svojej tváre, kto za­sad­ne na trón Iz­raela, ak si tvoji synovia budú dávať po­zor na svoje ces­ty tak, že budú po nich predo mnou chodiť, ako chodíš predo mnou ty. 26 Teraz teda, Bože Iz­raela, nech sa po­tvr­dia Tvoje slová, ktoré si dal môj­mu ot­covi Dávidovi. 27 Veď či môže pre­bývať Boh na zemi? Hľa, ani nebesá a nebesá nebies Ťa ne­môžu ob­siah­nuť! O čo menej ten­to dom, ktorý som po­stavil. 28 Ob­ráť sa s po­zor­nosťou k mod­lit­be svoj­ho sluhu a k jeho úpen­livej pros­be, Hos­podine, Bože môj, vy­slyš volanie a mod­lit­bu, ktorú sa dnes pred Tebou mod­lí Tvoj služob­ník. 29 Nech sú Tvoje oči upreté v noci i vo dne na ten­to dom, na toto mies­to, o ktorom si po­vedal: Tu bude moje meno. Vy­slyš mod­lit­bu, ktorú sa Tvoj služob­ník mod­lí na tom­to mies­te. 30 Počuj úpen­livú pros­bu svoj­ho služob­níka a svoj­ho iz­rael­ského ľudu, keď sa budú mod­liť na tom­to mies­te; vy­slyš z mies­ta svoj­ho pre­bývania na nebesiach; a keď vy­slyšíš, od­pusť! 31 Ak sa nie­kto pre­hreší proti blížnemu a kliat­bou ho donúti k prísahe, príde a zloží prísahu pred Tvojím ol­tárom v tom­to dome. 32 Ty vy­slyš na nebi, za­siah­ni a roz­súď svojich služob­níkov! Vin­níka od­súď a jeho konanie uvrh­ni na jeho hlavu; spravod­livého však ob­háj a daj mu podľa jeho spravod­livos­ti. 33 Ak Tvoj iz­rael­ský ľud utr­pí porážku od ne­priateľov, pre­tože zhrešil proti Tebe, ale ak sa ob­ráti k Tebe, ak bude vy­znávať Tvoje meno, mod­liť sa a úpen­livo prosiť v tom­to dome, 34 Ty vy­slyš na nebi, od­pusť hriech svoj­ho iz­rael­ského ľudu, daj sa mu vrátiť do krajiny, ktorú si dal ich ot­com. 35 Keď bude nebo za­vreté a nebude dažďa, pre­tože zhrešili proti Tebe, ale budú sa mod­liť na tom­to mies­te, vy­znávajúc Tvoje meno, a od­vrátia sa od svoj­ho hriechu pre­to, že si ich po­koril, 36 Ty vy­slyš na nebi, od­pusť hriech svojich služob­níkov a svoj­ho iz­rael­ského ľudu. Keď ich vy­učíš pravej ces­te, po ktorej majú kráčať, daj dažďa svojej zemi, ktorú si dal za dedičs­tvo svoj­mu ľudu. 37 Ak bude v krajine hlad a mor, ak bude sneť a hr­dza, ak budú kobyl­ky a hmyz, ak ne­priateľ zo­vrie nie­ktoré z jeho miest v krajine, alebo akákoľvek iná rana alebo choroba, 38 každú mod­lit­bu, každú úpen­livú pros­bu ktoréhokoľvek človeka z celého Tvoj­ho iz­rael­ského národa, ak po­znajú výčit­ky svedomia a vy­strú svoje dlane k tomuto domu, 39 Ty vy­slyš na nebi, na mies­te svoj­ho pre­bývania, a od­pusť! Za­siah­ni a od­plať každému podľa celého jeho konania tak, ako spoz­náš jeho srd­ce. Veď jedine Ty po­znáš srd­ce všet­kých ľud­ských synov. 40 Aby sa Ťa báli po všet­ky dni, kým len budú žiť na zemi, ktorú si dal našim ot­com. 41 A keď cudzinec, ktorý nie je z Tvoj­ho iz­rael­ského ľudu, príde z ďalekej zeme kvôli Tvoj­mu menu - 42 lebo sa do­počuje o Tvojom veľkom mene, o Tvojej sil­nej ruke a o Tvojom vy­stretom ramene - keď teda príde a bude sa mod­liť v tom­to dome, 43 Ty vy­slyš na nebi, na mies­te svoj­ho pre­bývania, a splň všet­ko, o čo bude k Tebe volať cudzinec, aby sa všet­ky národy zeme do­zvedeli o Tvojom mene, aby sa Ťa báli ako Tvoj iz­rael­ský ľud, aby vedeli, že ten­to dom, ktorý som Ti po­stavil, je po­menovaný Tvojím menom. 44 Keď vy­j­de Tvoj ľud do boja proti svoj­mu ne­priateľovi ces­tou, ktorou ho pošleš, a budú sa mod­liť k Hos­podinovi ob­rátení k mes­tu, ktoré si si vy­volil, a k domu, ktorý som vy­budoval Tvoj­mu menu, 45 vy­slyš na nebi ich mod­lit­bu, ich úpen­livú pros­bu, a do­pomôž im k právu! 46 Ak zhrešia proti Tebe - veď nieto človeka, ktorý by neh­rešil - a na­hneváš sa na nich, vy­dáš ich ne­priateľovi, takže ich od­vlečú ich väz­nitelia ako zajat­cov do ne­priateľs­kej krajiny, ďalekej či blíz­kej, 47 keď vstúpia do seba v krajine, kde budú od­vlečení ako zajat­ci, ak sa ob­rátia a úpen­livo Ťa budú prosiť v krajine svojich väz­niteľov: Zhrešili sme, pre­vrátene sme konali, sme vin­ní - 48 a ak sa ob­rátia k Tebe celým svojím srd­com a celou svojou dušou v krajine svojich väz­niteľov, ktorí ich od­vliek­li do zajatia, a ak sa budú mod­liť k Tebe ob­rátení k svojej krajine, ktorú si dal ich ot­com, k mes­tu, ktoré si si vy­volil, a k domu, ktorý som po­stavil Tvoj­mu menu, 49 vy­slyš na nebi, na mies­te svoj­ho pre­bývania, ich mod­lit­by a ich úpen­livé pros­by a do­pomôž im k právu! 50 Od­pusť svoj­mu ľudu, čím sa proti Tebe pre­hrešil, všet­ky prie­stup­ky, ktorých sa do­pus­til proti Tebe; daj im náj­sť milo­sr­den­stvo u ich väz­niteľov, aby boli k nim milo­sr­d­ní. 51 Veď sú Tvojím ľudom a Tvojím dedičs­tvom, ktoré si vy­viedol z Egyp­ta, zo želez­nej pece. 52 Nech sú Tvoje oči ot­vorené k úpen­livej pros­be Tvoj­ho služob­níka a k úpen­livým pros­bám Tvoj­ho iz­rael­ského ľudu, aby si počul všet­ko, o čo budú k Tebe volať. 53 Veď Ty si si ich od­delil za dedičs­tvo zo všet­kých národov zeme, ako si za­sľúbil skr­ze svoj­ho služob­níka Mojžiša, keď si vy­viedol našich ot­cov z Egyp­ta, ó Hos­podine, Pane! Požehnanie a obete54 Keď Šalamún skončil celú túto mod­lit­bu i úpen­livú pros­bu k Hos­podinovi, po­vs­tal spred ol­tára Hos­podinov­ho, kde kľačal na kolenách a kde vy­stieral dlane k nebu, 55 po­stavil sa a požeh­nal celé zhromaždenie Iz­raela mohut­ným hlasom: 56 Požeh­naný Hos­podin, ktorý do­prial od­počinok svoj­mu ľudu iz­rael­skému, ako za­sľúbil, takže ne­padol ani jeden zo všet­kých Jeho vzác­nych sľubov, ktoré dal skr­ze svoj­ho služob­níka Mojžiša. 57 Nech je Hos­podin, náš Boh, s na­mi, ako býval s našimi ot­cami, nech nás ne­opus­tí a neza­vrh­ne. 58 Nech sa naše srd­cia na­klonia k Ne­mu, aby sme chodili po všet­kých Jeho ces­tách a za­chovávali Jeho pri­kázanie, Jeho ustanovenie a Jeho práv­ne pred­pisy, ktoré dal našim ot­com. 59 Nech sú tieto slová, ktorými som sa mod­lil pred Hos­podinom, blíz­ke Hos­podinovi, nášmu Bohu, vo dne v noci, aby hájil právo svoj­ho služob­níka a právo svoj­ho ľudu iz­rael­ského podľa den­nej po­treby; 60 aby všet­ky národy zeme po­znali, že On, Hos­podin, je Boh, a ni­kto iný. 61 Nech je vaše srd­ce celé od­dané Hos­podinovi, nášmu Bohu, aby ste chodili podľa Jeho ustanovení a za­chovali Jeho pri­kázania ako dnes. 62 Po­tom obetoval kráľ i celý Iz­rael s ním pred Hos­podinom zábit­nú obeť. 63 Šalamún obetoval zábit­nú obeť spoločen­stva, ku ktorej za­bil pre Hos­podina dvad­saťd­vatisíc býkov a stod­vad­saťtisíc oviec. Tak kráľ i všet­ci Iz­rael­ci po­svätili dom Hos­podinov. 64 V ten deň po­svätil kráľ aj stred ná­dvoria pred domom Hos­podinovým, lebo tam obetoval spaľované i po­kr­mové obete a tuk obetí spoločen­stva, keďže bron­zový ol­tár pred Hos­podinom bol pri­malý na to, aby sa naň vmes­tili spaľované i po­kr­mové obete i tuk obetí spoločen­stva. 65 V tom čase slávil Šalamún a všetok Iz­rael sviatok, veľké zhromaždenie od Chamátu až po Egypt­ský po­tok pred Hos­podinom, naším Bohom, za sedem dní a ďalších sedem dní, to jest za š­tr­násť dní. 66 Na ôs­my deň pre­pus­til ľud. Vtedy požeh­návali kráľa a roz­išli sa do svojich domov roz­rados­tení a s veselou mysľou pre všet­ky dob­ro­denia, ktoré Hos­podin učinil svoj­mu služob­níkovi Dávidovi a svoj­mu iz­rael­skému ľudu.