Roháček › 1. Samuelova › 25

1. Samuelova

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5
• 6
• 7
• 8
• 9
• 10
• 11
• 12
• 13
• 14
• 15
• 16
• 17
• 18
• 19
• 20
• 21
• 22
• 23
• 24
• 25
• 26
• 27
• 28
• 29
• 30
• 31

Samuel zomrel. Poslovia k Nábalovi.1 A Samuel zo­mrel. A shromaždil sa celý Iz­rael, a smútili za ním, a po­chovali ho v jeho dome, v Ráme. A Dávid vstal a od­išiel dolu na púšť Fáran. 2 A bol nejaký človek v Máone, ktorého majetok bol na Kar­mele. A bol to veľmi veľký človek, ktorý mal tri tisíce oviec a tisíc kôz a strihal svoje ovce na Kar­mele. 3 Meno človeka bolo Nábal a meno jeho ženy Abigai­ľ, a bola to roz­um­ná žena a krás­na, ale človek bol tvr­dý a zlost­ný vo svojich skutkoch a po­chádzal z rodu Kálefov­ho. 4 Keď počul Dávid na púšti, že Nábal strihá svoje ov­ce, 5 po­slal Dávid desať mláden­cov, a Dávid po­vedal mláden­com: Iďte hore na Kar­mel a zaj­dite k Nábalovi a po­zdrav­te ho v mojom mene. 6 A tak­to po­viete: Živému zdar! A tebe po­koj i tvoj­mu domu po­koj i všet­kému, čo máš, po­koj! 7 Teraz som počul, že máš strihačov. Nuž tvoji pas­tieri boli s na­mi; ne­uk­riv­dili sme im, ani sa im nič ne­stratilo po všet­ky dni, čo boli na Kar­mele. 8 Opýtaj sa svojich sluhov, a po­vedia ti. Pre­to nech naj­dú títo mládenci milosť v tvojich očiach, lebo sme prišli na dob­rý deň. Daj, prosíme, to, čo naj­de tvoja ruka, svojim služob­níkom a svoj­mu synovi Dávidovi. 9 Keď ta prišli mláden­ci Dávidovi, hovorili Nábalovi podľa všet­kých tých­to slov v mene Dávidovom a utích­li. Nábal odbyje poslov. Sluha to povie Abigaili.10 Na to od­povedal Nábal služob­níkom Dávidovým a riekol: Kto je Dávid a kto syn Izai­ho? Dnes je mnoho sluhov, ktorí utekajú každý od svoj­ho pána. - 11 A, ľaľa, vez­mem svoj chlieb, svoju vodu a svoje mäso toho, čo som po­bil pre svojich strihačov, a dám to mužom, o ktorých ne­viem, od­kiaľ sú! 12 A mláden­ci Dávidovi sa ob­rátili na svoju ces­tu a na­vrátili sa a prišli a oznámili mu všet­ky tie slová. 13 Vtedy riekol Dávid svojim mužom: Pri­pášte každý svoj meč! A tak pri­pásali každý svoj meč. A pri­pásal i Dávid svoj meč. A tak išlo hore za Dávidom asi štyris­to mužov, a dve­sto ich zostalo pri batožine. 14 Ale Abigai­li, žene Nábalovej, oznámil jeden mládenec z mláden­cov Nábalových a po­vedal: Hľa, Dávid, po­slal po­slov z púšte blaho­želať nášmu pánovi, a on sa ­hnevivo osopil na nich a od­byl ich. 15 A tí mužovia nám boli veľmi dob­rí, a nebolo nám nijako ublížené, ani sme ne­stratili ničoho po všet­ky dni, čo sme chodili s nimi, keď sme bývali na poli. 16 Múrom nám boli i vnoci i vod­ne po všet­ky dni, čo sme boli s nimi pasúc stádo. 17 Pre­to teraz vedz a vidz, čo urobíš, lebo už je hotové zlé na nášho pána i na celý jeho dom, a on je taký syn beliála, že sa nedá s ním hovoriť. Rozumná Abigaiľ zabráni nešťastiu.18 Vtedy sa ponáhľala Abigai­ľ a vzala dve­sto chlebov, dve kožice vína, päť pri­pravených oviec, päť satov praženého zrna, sto s­väz­kov sušeného hroz­na a dve­sto hrúd sušených fíkov a naložila to na oslov. 19 A po­vedala svojim služob­níkom: Iďte na­pred, hľa, ja poj­dem za vami. Ale svoj­mu mužovi, Nábalovi, ne­povedala o tom. 20 A stalo sa, kým ona jaz­diac na oslovi so­stupovala na skrytom mies­te s vrchu, že tu hľa, i Dávid i jeho mužovia schádzali oproti nej, a tak sa stret­la s nimi. 21 A Dávid bol po­vedal: Iba na sklamanie som strážil všet­ko to, čo pat­rilo tomuto na púšti, takže sa nič ne­stratilo zo všet­kého toho, čo bolo jeho, a od­platil sa mi zlým za dob­ré. 22 Tak nech učiní Bôh ne­priateľom Dávidovým a tak nech pri­dá! Ba do­is­ta ne­ponechám zo všet­kého toho, čo má, do ran­ného svet­la, ani močiaceho na stenu. 23 A keď uvidela Abigai­ľ Dávida, poponáhľala sa a sosad­la s osla a pad­la pred Dávidom na svoju tvár a po­klonila sa až k zemi. 24 A pad­núc k jeho nohám riek­la: Na mne, môj pane, samej, nech leží tá ne­právosť. A do­voľ, prosím, svojej diev­ke, aby hovorila v tvoje uši a počuj slová svojej diev­ky! 25 Nech ne­ob­racia, prosím, môj pán mys­le svojho srd­ca k tomu mužovi beliála, na Nábala, lebo jaké je jeho meno, taký aj je; Nábal, je jeho meno, a je bláz­nov­stvo u neho. A ja, tvoja diev­ka, som ne­videla služob­níkov svoj­ho pána, ktorých si bol po­slal. 26 A tak teraz, môj pane, jako že žije Hos­podin, a jako žije tvoja duša, že ti Hos­podin za­bránil, aby si ne­vošiel do kr­vi, a aby ti ne­pomoh­la tvoja vlast­ná ruka. Pre­to teraz nech sú tvoji ne­priatelia jako Nábal i tí, ktorí hľadajú proti môj­mu pánovi zlého. 27 Nuž teraz ten­to dar, ktorý donies­la tvoja služob­nica svoj­mu pánovi, nech sa dá mláden­com, ktorí chodia za mojím pánom. 28 Od­pus­ti, prosím, pre­vinenie svojej diev­ky, lebo Hos­podin is­tot­ne učiní môj­mu pánovi stály dom, pre­tože môj pán bojuje boje Hos­podinove, a zlé sa nikedy nenašlo pri tebe od počiat­ku tvojich dní. 29 A keby aj povstal človek, aby ťa prena­sledoval a hľadal tvoju dušu, nuž bude duša môj­ho pána sviazaná vo sväz­ku živých u Hos­podina, tvoj­ho Boha, ale dušu tvojich ne­priateľov za­hodí preč ako z praku. 30 A stane sa, keď učiní Hos­podin môj­mu pánovi všet­ko to dob­ré, o ktorom hovoril, že ho pošle na teba, a ustanoví ťa za vod­cu nad Iz­raelom, 31 nebude ti to na závadu, ani to nebude na urážku srd­ca môj­ho pána, ako keby bol vy­lial ne­vin­nú krv, alebo keby si môj pán bol sám po­mohol; ale keď Hos­podin učiní dob­re môj­mu pánovi, roz­pomenieš sa na svoju diev­ku. 32 Na to riekol Dávid Abigai­li: Nech je požehnaný Hos­podin, Bôh Iz­raelov, ktorý ťa po­slal dnes oproti mne, 33 a požeh­naný tvoj roz­um i ty požeh­naná, ktorá si ma zdržala tohoto dňa, aby som ne­vošiel do kr­vi, a aby mi ne­pomoh­la moja vlast­ná ruka. 34 Ale jako že žije Hos­podin, Bôh Iz­raelov, ktorý mi za­bránil, aby som ti ne­urobil zlého, keby si sa nebola poponáhľala a prišla oproti mne, že by nebol po­zos­tal Nábalovi do ran­ného svet­la ani močiaci na stenu. 35 A tak vzal Dávid z jej ruky to, čo mu donies­la, a jej po­vedal: Iď v po­koji hore do svoj­ho domu. Hľaď, počul som na tvoj hlas a ctím si tvoju osobu. Smrť Nábalova. Dávid si vezme Abigaiľ.36 Po­tom prišla Abigai­ľ k Nábalovi, a hľa, mal hos­tinu vo svojom dome, jako býva hostina u kráľa. A srd­ce Nábalovo sa roz­veselilo v ňom, a bol náram­ne opilý. A ne­povedala mu ničoho, ani malého ani veľkého, až bolo svetlo ráno. 37 A stalo sa na druhý deň ráno, keď už bolo vy­šlo víno z Nábala, a jeho žena mu oznámila, čo sa pri­hodilo, že zmŕt­velo jeho srd­ce v ňom, a on sa ob­rátil na kameň. 38 A stalo sa tak asi o desať dní, že Hos­podin uderil Nábala, a zo­mrel. 39 Keď po­tom počul Dávid, že zo­mrel Nábal, po­vedal: Požeh­naný Hos­podin, ktorý roz­súdil pru môj­ho po­hanenia vyhľadajúc to z ruky Nábalovej a zdržal svoj­ho služob­níka od zlého a zlosť Nábalovu shr­nul Hos­podin zpät na jeho hlavu. Po­tom po­slal Dávid pos­lov a hovoril Abigai­li, aby si ju vzal za ženu. 40 A keď prišli služob­níci Dávidovi k Abigai­li na Kar­mel, hovorili jej a riek­li: Dávid nás po­slal k tebe, a ch­ce si ťa vziať za ženu. 41 A ona vstanúc po­klonila sa tvárou k zemi a riek­la: Hľa, nech ti je tvoja diev­ka za služob­nicu umývať nohy služob­níkov svoj­ho pána. 42 Po­tom sa ponáhľala Abigai­ľ a vstanúc sad­la na osla i jej päť dievok, ktoré išly za ňou, a tak išla za po­slami Dávidovými, a bola mu ženou. 43 Achino­am si vzal Dávid z Jez­reela, a boly mu obe za ženy. 44 A Saul dal Míchaľ, svoju dcéru, ženu Dávidovu, Pal­timu, synovi Lai­šov­mu, ktorý bol z Gal­líma.