Roháček › Žalmy › 73

Žalmy

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5
• 6
• 7
• 8
• 9
• 10
• 11
• 12
• 13
• 14
• 15
• 16
• 17
• 18
• 19
• 20
• 21
• 22
• 23
• 24
• 25
• 26
• 27
• 28
• 29
• 30
• 31
• 32
• 33
• 34
• 35
• 36
• 37
• 38
• 39
• 40
• 41
• 42
• 43
• 44
• 45
• 46
• 47
• 48
• 49
• 50
• 51
• 52
• 53
• 54
• 55
• 56
• 57
• 58
• 59
• 60
• 61
• 62
• 63
• 64
• 65
• 66
• 67
• 68
• 69
• 70
• 71
• 72
• 73
• 74
• 75
• 76
• 77
• 78
• 79
• 80
• 81
• 82
• 83
• 84
• 85
• 86
• 87
• 88
• 89
• 90
• 91
• 92
• 93
• 94
• 95
• 96
• 97
• 98
• 99
• 100
• 101
• 102
• 103
• 104
• 105
• 106
• 107
• 108
• 109
• 110
• 111
• 112
• 113
• 114
• 115
• 116
• 117
• 118
• 119
• 120
• 121
• 122
• 123
• 124
• 125
• 126
• 127
• 128
• 129
• 130
• 131
• 132
• 133
• 134
• 135
• 136
• 137
• 138
• 139
• 140
• 141
• 142
• 143
• 144
• 145
• 146
• 147
• 148
• 149
• 150

1 Žalm Azafov. Áno, dob­rý je Bôh Iz­raelovi, tým, ktorí sú čistého srd­ca.
2 Ale mne by sa bez mála boly pošinuly nohy, a už len málo chýbalo, a boly by sa kl­z­ly moje kroky.
3 Lebo som závidel bláz­nom vidiac po­koj a blaho bezbožných.
4 Lebo ne­majú trápenia do svojej smr­ti, a ich brucho je vy­tučené.
5 V únav­nej práci jako iný smr­teľný človek nie sú ani nie sú bití úder­mi spolu s inými ľuďmi.
6 Pre­to je pýcha ich nák­rčníkom, a jako sa niek­to odieva rúchom, tak sa oni odievajú ukrutnosťou.
7 Ich oko vy­zerá z tuku; majú hoj­nosť všet­kého nad po­mys­lenie srd­ca.
8 Roz­pus­tile sa rúhajú a hovoria v zlobe o útis­ku; s vy­soka hovoria.
9 Staväjú svoje ús­ta proti nebesiam, a ich jazyk chodí po zemi.
10 Pre­to sa sem vracia jeho ľud, a keď sa im vy­tláča plno vody,
11 hovoria: Ako môže o tom vedieť Bôh? A či je vôbec u Naj­vyššieho vedomosť?
12 Hľa, títo bez­božníci a bez­pečne žijúci na svete, nadobúdajú majet­ku!
13 Nuž tedy je to daromné, že čistím svoje srd­ce od zlého a umývam svoje ruky v ne­vine,
14 keď som p­ri tom bitý úder­mi každý deň a káraný každého rána.-
15 Keby som po­vedal: Budem tak rozp­rávať, hľa, za­prel by som po­kolenie tvojich synov.
16 A za­se, keď som to chcel vy­stih­núť roz­umom, videlo sa mi to trud­ným.
17 Až keď som vošiel so svätýň sil­ného Boha, v­tedy som porozumel, aký bude ich koniec.
18 Áno, po­stavil si ich na klz­kých miestach, a spôsobíš to, aby sa zrútili na hromadu.
19 Ako bývajú razom ob­rátení na púšť! Miz­nú a hynú od hrôz.
20 Ako snom, keď sa nie­kto pre­budí, tak ty, ó, Pane, keď sa zo­budíš, po­hŕd­neš ich ob­razom.
21 Keď sa p­reto rozhorčovalo moje srd­ce, a bodalo ma v ľad­vinách,
22 bol som bez roz­umu a ne­vedel som; jako čo hovädá nerozumejú ničomu, taký som bol u teba.
23 A však som bol vždycky s tebou, lebo si ma pojal za moju pravú ruku.
24 Veď ma podľa svojej rady a po­tom ma vez­mi do s­vojej slávy.
25 Koho by som mal na nebi? A pop­ri tebe ne­mám v ni­kom záľuby na zemi!
26 Moje telo i moje srd­ce hynie, ale skalou môj­ho srd­ca a mojím dielom je Bôh na veky.
27 Lebo hľa, všet­ci tí, ktorí sa vzďaľujú od teba, za­hynú! Vy­tneš každého, kto cudzoloží od­chádzaním od teba.
28 Ale mne je dob­re blížiť sa Bohu. Pána Hos­podina som učinil svojím útočišťom, aby som, Pane, rozp­rával všet­ky tvoje skut­ky.