RoháčekŽalmy39

Žalmy

1 Náčel­níkovi ­spevác­keho sboru, Jedutúnovi. Žalm Dávidov.
2 Po­vedal som: Budem po­zorovať na svoje ces­ty, aby som ne­zhrešil svojím jazykom; budem strážiť svoje ús­ta, aby maly úz­du, do­kiaľ bude predo mnou bez­božný.
3 A tak som ne­vydal hlasu jako ne­mý a mlčal som viac, než bolo dob­re. Ale moja bolesť sa búrila.
4 Moje srd­ce sa roz­pálilo v mojom vnút­ri, a keď som roz­mýšľal, zanietil sa vo mne oheň; vravel som svojím jazykom
5 a riekol som: Daj mi znať, ó, Hos­podine, môj koniec, a jaký je výmer mojich dní, aby som vedel, ako rých­le sa po­miniem.
6 A hľa, dal si mi dní na šír niekoľko dlaní, a môj vek je pred tebou jako nič. Áno, všet­ko je már­nosť, i každý človek, čo i jako pevne stojí. Sélah.
7 Áno, človek ide ta jako tôňa; púha már­nosť je, za čo sa ne­pokojí; hromadí, a ne­vie, kto to všet­ko poberie.
8 A tak teraz na čože by som očakával, ó, Pane? Ten, na koho sa nadejem, si ty.
9 Vy­trh­ni ma zo všet­kých mojich pre­stúpení! Ne­vy­stav ma na potupu bláz­novi!
10 Zanemel som; ne­ot­vorím svojich úst, lebo si to ty učinil.
11 Od­vráť svoj úder odo mňa, lebo ja hyniem od švihania tvojej ruky.
12 Keď kárajúc pre ne­právosť tres­ceš človeka, roz­padáva sa jeho pôvab ako moľovina. Áno, vskut­ku je márnosťou každý človek. Sélah.
13 Počuj moju mod­lit­bu, Hos­podine; na­kloň ucho k môj­mu volaniu o po­moc! Ne­mlč na moje sl­zy! Lebo som cudzin­com u teba; som po­hos­tínom, ako boli aj všet­ci moji ot­covia.
14 Od­vráť svoj po­zor odo mňa, aby som sa po­tešil, prv než poj­dem, a nebude ma.

RoháčekŽalmy39