Roháček › Žalmy › 104

Žalmy

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5
• 6
• 7
• 8
• 9
• 10
• 11
• 12
• 13
• 14
• 15
• 16
• 17
• 18
• 19
• 20
• 21
• 22
• 23
• 24
• 25
• 26
• 27
• 28
• 29
• 30
• 31
• 32
• 33
• 34
• 35
• 36
• 37
• 38
• 39
• 40
• 41
• 42
• 43
• 44
• 45
• 46
• 47
• 48
• 49
• 50
• 51
• 52
• 53
• 54
• 55
• 56
• 57
• 58
• 59
• 60
• 61
• 62
• 63
• 64
• 65
• 66
• 67
• 68
• 69
• 70
• 71
• 72
• 73
• 74
• 75
• 76
• 77
• 78
• 79
• 80
• 81
• 82
• 83
• 84
• 85
• 86
• 87
• 88
• 89
• 90
• 91
• 92
• 93
• 94
• 95
• 96
• 97
• 98
• 99
• 100
• 101
• 102
• 103
• 104
• 105
• 106
• 107
• 108
• 109
• 110
• 111
• 112
• 113
• 114
• 115
• 116
• 117
• 118
• 119
• 120
• 121
• 122
• 123
• 124
• 125
• 126
• 127
• 128
• 129
• 130
• 131
• 132
• 133
• 134
• 135
• 136
• 137
• 138
• 139
• 140
• 141
• 142
• 143
• 144
• 145
• 146
• 147
• 148
• 149
• 150

1 Dob­roreč, moja duša, Hos­podinovi! Hos­podine, môj Bože, si veľmi veliký! Ob­liekol si veličen­stvo a nád­heru.
2 Od­ievaš sa svetlom ako rúchom; rozťahuješ nebesia, ako po­krovec,
3 ktorý si kleníš na vodách svoje paláce; ktorý si učinil ob­laky svojím vozom; ktorý sa vznášaš na krýd­lach vet­ra;
4 ktorý robíš vet­ry svojimi po­sly, svojimi svätos­lužob­ník­mi plápolajúci oheň.
5 Založil si zem na jej stĺpoch tak, že sa ne­poh­ne na večné veky.
6 Priepasťou si to všet­ko prikryl ako rúchom. Nad vr­chami stály vody.
7 Od tvoj­ho kar­hania zutekaly; ponáhľaly sa pred hr­motom tvoj­ho hromu.
8 Vy­stúpily na vrchy; sos­túpily do údolí na mies­to, ktoré si im založil.
9 Položil si hranice, aby ne­prek­ročily, aby sa ne­vrátily po­kryť zem.
10 Púšťaš pramene riečišťami, aby tiek­ly po­medzi vr­chy.
11 Na­pájajú každý živočuch poľný; divokí osli uhášajú svoj smäd.
12 Nad nimi hniez­di vtác­tvo nebies; zpomedzi konárov vy­dávajú s­voj hlas.
13 Zvlažuješ vr­chy zo svojich výšin; z ovocia tvojich diel sýti sa celá zem.
14 Dávaš, aby rá­stla tráva hovädu a bylina na službu človeka, aby tak vy­vodil chlieb zo zeme.
15 A víno ob­veseľuje srd­ce ­smr­teľného človeka, aby sa skvela tvár nad olej, a po­krm po­silňuje srd­ce človeka.
16 Na­sycujú sa stromy Hos­podinove, ced­ry Libanona, ktoré po­sadil,
17 kde si vtáci robia svoje hniez­da, bocian, k­torý má svoj dom na cyp­rusoch.
18 Vy­soké vr­chy sú kamzíkom, skaly útočišťom zajačkom.
19 Učinil mesiac na určenie časov, a sl­n­ce zná svoj západ.
20 Roz­kladáš tmu, a je noc, v ktorej sa hemží všet­ka les­ná zver.
21 Ľvíčatá revú po koris­ti a idú hľadať svoj po­krm od sil­ného Boha.
22 Keď vy­chádza sl­n­ce, zase sa shromažďujú a líhajú do svojich br­lohov.
23 Tu zase vyjde človek po svojej práci, aby robil až do večera.
24 Jaké mnohé a veľké sú tvoje skut­ky, Hos­podine! Všet­ky si múd­re učinil! Zem je pl­ná tvoj­ho imania.
25 Tu hľa, more, veľké a širošíre, kde je hmyzu bez počtu, zvierat malých i veľkých.
26 Tam chodia lode; tam i leviatán, ktorého si utvoril, aby sa v ňom hral.
27 Všet­ko to t­vor­stvo očakáva na teba, aby si im dal po­krm, keď tomu čas.
28 Keď im dávaš, sberajú; keď otváraš svoju ruku, sýtia sa dob­rým.
29 Keď skrývaš svoju tvár, desia sa; keď odnímaš ich ducha, mrú a na­vracajú sa k svoj­mu prachu.
30 A zase, keď po­sielaš svoj­ho ducha, tvoria sa, a ob­novuješ tvár zeme.
31 Nech je sláva Hos­podinova na veky! Nech sa raduje Hos­podin vo svojich dielach!
32 Ktorý keď len po­zrie na zem, trasie sa; keď sa dot­kne vr­chov, kúria sa.
33 Spievať budem Hos­podinovi, do­kiaľ žijem; žal­my budem spievať svoj­mu Bohu, kým len trvám.
34 Nech mu je príjem­né moje pre­mýšľanie, a ja sa budem radovať v Hos­podinovi.
35 Nech vy­hynú hriešnici zo zeme a bez­božníci tak, aby ich už nebolo!
36 Dob­roreč, moja duša, Hos­podinovi! Hal­lelujah!