RoháčekSudcov5

Sudcov

Pieseň Debory.1 Toho dňa spievala Debora a Barák, syn Abino­amov, po­vediac: 2 Za to, že sa voj­vod­covia po­stavili na čelo Iz­raelovi, za to, že sa ľud dob­rovoľne do­stanovil do boja, dob­rorečte Hos­podinovi! 3 Počuj­te, kráľovia! Uši na­staviac po­zoruj­te, kniežatá! Ja, Hos­podinovi ja budem spievať! Žal­my budem spievať Hos­podinovi, Bohu Iz­raelov­mu. 4 Hos­podine, keď si vy­šiel zo Seira, keď si kráčal s poľa Edomov­ho, trias­la sa zem, áno, aj nebesia kropily, aj ob­laky kropily vodou. 5 Vr­chy sa rozp­lývaly od tvári Hos­podinovej, toď Sinai, od tvári Hos­podina, Boha Iz­raelov­ho. 6 Za dní Sam­gara, syna Anátov­ho, za dní Jaheli boly pre­staly ces­ty, a tí, ktorí chodievali chod­ník­mi, chodili krivými ces­tami postrannými. 7 Pre­staly boly ot­vorené dediny v Iz­raelovi, pre­staly, do­kiaľ som ne­povs­tala ja Debora, dokiaľ som ne­povs­tala, mat­ka v Iz­raelovi. 8 Keď si zvolili nových bohov, hneď bola vtedy voj­na v bránach. A či azda bolo vidieť štít alebo kopiju medzi štyrid­siatimi tisícami v Iz­raelovi? 9 Moje srd­ce je ob­rátené k voj­vod­com Iz­raelovým, k dobrovoľným z ľudu. Dob­rorečte Hos­podinovi! 10 Vy, ktorí jaz­díte na bielych os­liciach, ktorí sedíte na po­krov­coch, ako aj vy, ktorí chodíte po ces­tách, rozp­rávaj­te! 11 ­Vzdialení od kriku strel­cov, už v po­koj­nej práci medzi válov­mi vody: tam nech oslavujú s­kut­ky spravedlivosti Hos­podina, s­kut­ky spravedlivosti jeho ot­vorenej osady v Iz­raelovi! Vtedy sos­túpil do brán utečený ľud Hos­podinov! 12 Zo­buď sa, zo­buď, Deboro! Zo­buď sa, zo­buď, a hovor pieseň! Po­vs­taň, Baráku, a zaj­mi svojich zajatých, synu Abino­amov! 13 Vtedy za­vládol po­zos­talec, sláv­nymi zav­ládol obec­ný ľud. Hos­podin mi dal za­vlád­nuť nad sil­nými mužmi bojov­nými. 14 Z Ef­rai­ma, ich koreň išiel proti Amalechovi, za tebou, Ef­rai­me, Benjamin, s tvojím ľudom. Zo synov Machíra sišli zákonodar­ci a zo Za­bulona tí, ktorí vedú pero pisára. 15 Kniežatá z Izachára s Deborou, a celý Izachár, tak Barák, po­slaný bol do údolia peší. Pri po­tokoch Rúbenových chopené boly veľké myšlien­ky srd­ca. 16 Prečo si sedel medzi dvoma ohradami počúvať pís­kanie fujary v po­hod­lí pri pasení stád? Pri po­tokoch Rúbenových veľké výs­tihy srd­ca! 17 Gileád býval za Jor­dánom. A Dán prečože zo­stal pri lodiach? Aser sedel na brehu mora a býval nad svojimi zátokami. 18 Za­bulon, udat­ný ľud, ktorý za­riek­nul svoju dušu na sm­rť a Naf­tali to is­té na vy­sokých mies­tach poľa. 19 Prišli kráľovia, bojovali; vtedy bojovali kráľovia Kanaána, v Tánachu, pri vodách Megid­da. Kús­ka strieb­ra ne­vzali koristi. 20 Z neba bojovali, hviez­dy so svojich vy­sokých ciest sil­ných bojovaly so Sizerom. 21 Po­tok Kišon ich smietol, po­tok pravekov, po­tok Kišon. Pošliapala si, moja duša, silu. 22 Vtedy dupotaly kopytá koňa; dupotaly od rých­leho behu, rých­leho behu jeho sil­ných. 23 Zlorečte mes­tu Mérozu! hovorí an­jel Hos­podinov. Veľmi zlorečte jeho obyvateľom, lebo ne­prišli na po­moc Hos­podinovi, na po­moc Hos­podinovi medzi hr­dinami. 24 Nech je požeh­naná nad iné ženy Jaheľ, žena Chebera Kénij­ského! Nad iné ženy nech je požeh­naná vo s­vojom stáne! 25 Vody žiadal, podala mlieka, v kniežacej čaši prinies­la smotany. 26 Svoju ľavú ruku vy­strela po kline a svoju pravicu po kladive tých, ktorí robia ťažkú prácu. A uderila Sizeru kladivom, ro­zdr­tila jeho hlavu, roz­tĺk­la, prerazila jeho sluchu. 27 Skrčil sa pri jej nohách, padol, ležal. Pri jej nohách sa skrčil, padol; na mies­te, kde sa skrčil, tam i padol za­bitý. 28 Ok­nom vy­zerala a hlas­ne volala mater Sizerova, cez mrežu. Prečo tak dlho nej­de jeho voz? Prečo tak po­zdia kroky jeho záp­rahov? 29 Múd­re medzi jej kňažnami jej od­povedaly, áno, aj ona sama od­povedala sama sebe: 30 Či azda nenašli? Či nedelia koris­ti? Dievča, po dvoch dievčatách na muža; ukoristené rúcha pestrofarebné dos­tanú sa Sizerovi; ukoristené rúcha pestrofarebné, vy­šívané, pes­trofareb­né, vy­šívané na obe strany, na hrd­lo koris­ti! 31 Tak nech za­hynú všet­ci tvoji ne­priatelia, ó, Hos­podine! A tí, ktorí ho milujú, nech sú jako sl­n­ce, keď vy­chádza vo svojej hr­din­skej sile. - A zem mala po­koj štyrid­sať rokov.

RoháčekSudcov5